Stolný tenis, podobne ako veľa ďalších športov, zažil svoju paralympijskú premiéru v Ríme 1960. V roku 1976 v Toronte pribudli už aj stojaci hráči – amputovaní a les autres. Štartujú v ňom všetky druhy telesných postihnutí, pričom športovci sú rozdelení na sediacich (vozičkári) a stojacich. Muži a ženy si merajú svoje sily v súťažiach jednotlivcov […]
Stolný tenis, podobne ako veľa ďalších športov, zažil svoju paralympijskú premiéru v Ríme 1960. V roku 1976 v Toronte pribudli už aj stojaci hráči – amputovaní a les autres. Štartujú v ňom všetky druhy telesných postihnutí, pričom športovci sú rozdelení na sediacich (vozičkári) a stojacich. Muži a ženy si merajú svoje sily v súťažiach jednotlivcov a tímov. Hrá sa maximálne päť setov, v každom do 11 bodov, resp. pokiaľ jeden zo súperov nezíska o dva viac. Súťaže sa riadia mierne modifikovanými pravidlami medzinárodnej stolnotenisovej federácie (ITTF), ktoré sa týkajú najmä podania u vozíčkárov. Podľa druhu postihnutia (berie sa do úvahy svalová dispozícia, pohybové obmedzenia, rovnováha na vozíku i schopnosť udržať raketu) sú športovci rozdelení do 10 skupín – TT1-10. V prvých piatich súťažia vozičkári, vo zvyšných stojaci. Skupina TT-11 bola vytvorená pre mentálne postihnutých športovcov.
Stolný tenis je už niekoľko rokov najúspešnejším paralympijským športom na Slovensku. Na posledných PH 2012 v Londýne sa postaral o štyri zo šiestich slovenských medailí, pričom Ján Riapoš vybojoval zlato v singloch aj družstvách (spoločne s Rastislavom Revúckym a Martinom Ludrovským). O ďalšie dve sa postarali naše tradičné medailové istoty Richard Csejtey (striebro) a Alena Kánová (bronz). Okrem PH sú slovenskí stolní tenisti pravidelne úspešní aj na MS či ME, kde od vzniku SR vybojovali niekoľko desiatok cenných kovov.