„Robím na mestskom úrade, referenta mládeže a športu. Už štrnásty rok,“ vysvetlil nám otec dvoch detí. Na stolný tenis však nezanevrel. Akoby aj mohol. Je to láska na celý život. „Paralympijské súťaže však už nehrávam. S tými som skončil asi pred desiatimi rokmi, no stále hrám tu v Šahách tretiu ligu. Tento rok sme skončili celkovo tretí. Len škoda, že sme v posledných rokoch nemali kde poriadne hrať a trénovať. Telocvičňa v Šahách sa zatvorila, museli sme sa flákať kade-tade po okolitých dedinách,“ vysvetľuje stolný tenista, akého nám iné krajiny môžu závidieť. Laci, ktorý prišiel na svet s vrodenou deformáciou nohy a reprezentoval nás na paralympiádach v kategórii TT10, čo je najľahšia trieda postihnutia, sa stihol stať majstrom sveta, Európy ba v Aténach 2004 aj paralympijským šampiónom.
„Na to zlato som čakal trocha dlhšie, ako som si myslel. Nejaké šance predtým, ktoré som mal, som nevyužil, no o to som bol radšej, keď to konečne vyšlo. Tú zlatú nosím zo sebou v kufríku, keďže dnes okrem iného robím aj deťom rôzne prednášky a ukazujem im ju,“ vysvetľuje Gáspar, ktorý je v Šahách aj členom Správnej rady olympijského klubu Alojza Szokolyiho (slovenský atlét, ktorý reprezentoval Uhorsko na prvých olympijských hrách v Aténach 1896).
Laci rád spomína aj na stretnutia s legendami svetového stolného tenisu. Napríklad na tú z Ružomberka 2009, kde si olympijský víťaz z Barcelony 1992 a šesťnásobný majster sveta Švéd Jan Owe Waldner zahral spolu s takmer rovnako slávnym krajanom Jörgenom Perssonom (päťnásobný majster sveta) exhibíciu s predsedom Slovenského paralympijského výboru Jánom Riapošom aj našou paralympijskou šampiónkou zo Sydney 2000 Alenou Kánovou. „Bola to veľká zábava. Waldnera som potom stretol aj na US Open, čo-to sme spolu v bare popili. Aj našu domácu som mu dal okoštovať. Trochu ho zmohla,“ usmieva sa Gáspar.
Zo všetkých ocenení si vraj najviac váži práve toho Paralympionika desaťročia, ktorého sa mu dostalo v roku 2005. „Aj preto, že to nebola žiadna anketa, nič subjektívne. O víťazovi rozhodovali len výsledky. Mal som a mám z toho stále veľkú radosť,“ vraví účastník štyroch paralympiád. Striebro a dva bronzy bral už v Atlante 1996, v Sydney 2000 pridal ďalšiu striebornú medailu v súťaži družstiev a v Aténach 2004 už konečne zdolal všetkých. V Pekingu 2008 sa už medzi najlepších nezmestil, no v mekke stolného tenisu vraj nemohol chýbať. Zostane pre neho naveky športom číslo jeden.
RASTISLAV HRÍBIK