Delila sa aj novinárska výprava – jedna časť mierila sem, druhá do Gangneungu. Tam čakali na curlerov posledné dva zápasy paralympijského turnaja proti Nórsku a USA. Vzhľadom na počet prehier, už dnes nemali šancu posunúť sa do záverečných bojov o medaily.
Po slnečných dňoch sa Pani Zima dnes od rána rozhodla ukázať, že so svojim definitívnym odchodom si ešte dáva načas. Podobne ako na Slovensku, aj tu na opačnom konci sveta, sa naposledy zachytila svojimi pazúrmi a ponorila dejisko ZPH do ponurej atmosféry. Od rána padal drobný pichľavý dážď, ktorý chvíľami ustával a občas pridával nohu na plyn. To sme ešte netušili, že vyblázniť sa chystá na večernom dekorovaní medailistov…
Prichádzame do dediny v predstihu. Nachádza sa za jednou z tribún centrálneho štadióna, odkiaľ aj diváci na Slovensku mohli pred týždňom sledovať otvárací ceremoniál hier. Je ešte čas navštíviť „superstore“. Je rozľahlý a nájdete tu všetky možné predmety, hlavne s olympijskou tematikou. Chýba iba hrnček s logom ZPH, po ktorom tak túži kolega z agentúry SITA. Nevideli sme ho ani v okolitých obchodoch. Tovar cenovo „expensive“, ale snáď bude v úplnom závere výpredaj. Veď kto by si to po odchode výprav kúpil. Už sme to párkrát zažili.
Je čas posunúť sa bližšie k pódiu, kde sa bude dnes večer dvakrát hrať slovenská hymna. Produkcia už beží, moderátor udržuje divákov v prevádzkovej teplote otázkami z para športu. Prvá známa tvár, ktorú stretávame, je Peter Matiaško. Prvý slovenský paralympionik v zjazdovom lyžovaní, ktorý reprezentoval v 80. rokoch ešte bývalé Československo. V Pjongčangu je ako tréner poľských lyžiarov. „Náš mladý má medailu medzi sediacimi“, smeje sa popod fúzy v slušivej bielo – červenej kombinéze. Ešteže „nekafre“ do medailových ambícií našim. V Soči 2014 bol ešte súčasťou trénerského štábu slovenského tímu.
O kus ďalej sa stretávame so štátnym tajomníkom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Braňom Ondrušom. S veľkým fanúšikom slovenských paralympionikov sa stíhame iba pozdraviť a podať si ruky. Začína sa totiž tlačenica. Všetci chcú vidieť svojich medailistov.
Ako prví prichádzajú včerajší najlepší z obráku. A medzi nimi na striebornej pozícii Jakub Krako s Braňom Brozmanom. Je to pre nich už tretí cenný kov zo ZPH 2018, majú aj jedno zlato. Po predchádzajúcich medailových ceremoniáloch Jakub prezradil, že medailu a plyšového maskota získajú manželka a synček Leonard. Tentokrát prišiel čas aj pre neho samého. “Konečne bude aj jeden pre mňa, teším sa. Sú naozaj krásne.“ Provokujeme ho, že pre neho tieto ceremoniály už musia byť rutina. “Každý ceremoniál je krásny a vždy si to rád zopakujem. Či to je po stý krát alebo prvýkrát, je to vždy rovnako pekné.“ Pridáva sa aj jeho navádzač: „Veľmi rýchlo som si na zbieranie medailí a ceremoniály zvykol a doprial by som to každému pretekárovi.“ Medzitým zavalí medailové námestie taká hmla, že pomaly na seba nevidíme. „Už som dofotil“, prehodí okoloidúci Roman Benický, fotograf našej výpravy…
A po predkrme prichádza hlavný chod. Najskôr naše už štvrtýkrát zlaté (tu v Pjongčangu) – Henrieta Farkašová a Natália Šubrtová. “Trochu nás triaslo od zimy, ale stále nás to baví preberať zlato,“ povedala Heňa kolegovi.
Ja medzitým naháňam dvojicu trénerov Martina Makovníka a Romana Petríka. Počas pretekoch sú hore na štarte a kým zídu dolu, novinári už musia utekať za ďalšími povinnosťami. „Spokojní sme so všetkými, ale najviac, samozrejme, s dievčatami, ktoré majú už štyri zlaté. Ale aj s Jakubom a Mirom, ktorý má prvé zlato z paralympiády. Trochu je nám ľúto, že v obráku to nevyšlo Maťovi Francemu a Marekovi Kubačkovi“, začína náš trialóg Martin. Obaja totiž vystupujú ako rovnocenní tréneri a rovnako na preskačku ponúkajú svoje odpovede. Možno si ani neuvedomujú, že už vstúpili do dejín. Veď ktorí slovenskí tréneri získali na takomto podujatí so svojimi zverencami deväť (zatiaľ) medailí? Pridáva sa Roman: „Áno, spokojní sme so všetkými pretekármi, lebo sa perfektne pripravili a podávajú výborné výkony. Aj tí, ktorí zatiaľ medailu nemajú, lebo im chýbal kúsok športového šťastia, sú súčasťou tohto tímu a robia ho takým, aký je.“
To už bičuje „plazu“ nepríjemný dážď, zaliezajúci spolu s vetrom a zimou až pod kožu. Schovávame sa za tribúnou, ale nič nám to nepomáha. Niektoré otázky musím zopakovať. A aké sú ešte očakávania pred poslednou disciplínou? „Uvidíme, ako to bude, lebo počasie sa zhoršilo. Zajtra ideme potrénovať slalom, takže uvidíme, ako budú športovci pripravení. Okrem medailových očakávaní u zrakovo znevýhodnených veríme, že v slalome ukáže, čo je v nej, aj Peťa Smaržová“, pokračoval Makovník a Petrík ho doplnil: „Presne tak, lebo pre Petru je slalom najlepšia disciplína“.
Na záver si prichádza po svoju prvú zlatú paralympijskú medailu Miroslav Haraus s navádzačom Marošom Hudíkom. Vypočuli sme si druhýkrát „Nad Tatrou sa blýska“ a rýchle šprintujeme do mixzóny. Chlapci sa otáčajú v nádeji, že snáď tentokrát tu žiadni slovenskí novinári nie sú. Je plušť, ani psa by ste von nevyhnali. Nie ešte dávať vo svetríkoch interview. Ale sláva si práve pýta svoju daň. „Na tento krásny pocit sa oplatilo čakať dva dni od skončenia súťaže. Je to úžasné, zaspievali sme si slovenskú hymnu, keď nám ju zahrali na takom veľkom podujatí pred celým svetom. Je to odmena za všetko úsilie počas doterajšej kariéry. Konečne to prišlo“, povedal 31 – ročný rodák z Prešova. “Neskutočné pocity. Pri paralympionikoch som už dvanásť rokov a je to aj pre mňa prvé zlato,“ doplnil ho Maroš.
Všetci sme už chceli byť z tohto nevľúdneho miesta preč. Alebo byť aspoň zalezení v media centre. Ale Mirova veta mi zarezonovala v ušiach: „Dnes síce mrholilo, no neboli to kvapky dažďa, ale kvapky šťastia“ a uvedomil som si, že so zlatom na krku asi človek vníma svet okolo seba inak…
Roman Végh