„Dlho sme sa po nedokončenom zjazde s Mirom rozprávali,“ priznal jeho navádzač Maroš Hudík. Trpezlivý, mierny a dobrosrdečný chlap. „Spomínal už kadejaké katastrofické scenáre. Vraj či sa radšej nedáme na biatlon…“
Zrakovo znevýhodnený Miro Haraus cítil po úvodných pretekoch na paralympijských hrách v Pjongčangu riadnu frustráciu. V jeho najsilnejšej disciplíne v zjazde spravil chybu už na začiatku trate a nádeje na prvé zlato z paralympiády sa utopili v návale sklamania a zlosti. Po dvoch tretích miestach vo Vancouveri 2010 a po striebre zo Soči 2014 veľmi túžil skompletizovať medailovú postupku. Pred štyrmi rokmi stál v zjazde na stupňoch víťazov. Tentoraz v „kaluži“ trpkosti. Na striebornej priečke ho nahradil Jakub Krako, ktorého v zjazde aj v Super G v sezóne viac menej pravidelne zdolával. Namiesto súboja však za jeho menom svietili tri písmenká DNF (Did Not Finish). Aj preto bola následná noc ťažká. Aj preto tŕpol, či sa mu podobná „galiba“ nezopakuje aj v Super G s prevýšením 540 m.
„Na štarte ma obchádzali kadejaké myšlienky,“ priznal po dojazde. „Snažil som sa prepnúť hlavu, že ide len o tréningovú jazdu.“ Spočiatku ho adrenalín takmer pridusil. Začal agresívne. „Trochu som predčasne odštartoval, navádzač ma musel dobiehať.“ No po prvých bránkach našiel optimálny rytmus. Sotva so štartovým číslom päť preťal cieľovú čiaru sa výsledkovej tabuli sa pri jeho mene objavila jednotka. „Vedeli sme, že sme mali dobrú jazdu, že by mohlo niečo padnúť, no ešte veľa súperov ma mohlo zo stupňa víťazov vytlačiť.“ Najväčší z favoritov, zlatý zo zjazdu Kanaďan Mac Marcoux však spadol. Šanca na medailu stúpla. A udržala sa až do konca.
„Je to úľava a som šťastný, že som sa dokázal dať dokopy,“ usmial sa, hoci na vytúženú zlatú si ani v Super G nesiahol. V nedeľu na medailovom ceremoniály mal však aj bronz pre neho symbolickú cenu zlata. „Verím, že budem na ďalších pretekoch uvoľnenejší a možno ju predsa len ešte získam,“ načrtol pointu úspechu. Niekedy aj malé kroky pomáhajú k najvyšším výškam.
Stano Ščepán