Prečítajte si rozhovor s človekom, ktorý sa rozhodol „na štyroch“ zdolať aj Kilimandžáro. Osobne sa s ním môžete zoznámiť v stredu 16. augusta. O 16. hodine sa v kníhkupectve Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave začína beseda s autormi aj hrdinami knihy „Mal som (vždy) šťastie 2“ a bude medzi nimi aj Laco Bočkor.
V detstve asi každý z nás sníval o tom, aké to bude, keď vyrastieme a aké atraktívne povolanie budeme mať. Aj vy ste chceli byť ako šuhaj v rozpuku kozmonautom, futbalistom či slávnym spevákom?
Moje sny boli trochu iné, chcel som byť pilotom alebo konštruktérom. Veľmi skoro ma však zlákali naše hory, túžil som po chate niekde v kopcoch v blízkosti rybníka. Od malička som miloval prírodu.
Takže ako študijný odbor ste si vybrali zoológiu, botaniku alebo geológiu?
Elektrotechniku. Bolo to pragmatické rozhodnutie, dokonca som v odbore aj pracoval, krátko som bol zamestnaný v železiarňach v Podbrezovej. Príroda a hory však boli a stále sú mojím najväčším koníčkom a ten určoval môj život.
Už ako malý chlapec na základnej škole som sa stal členom turistického krúžku, poznal som všetky slovenské pohoria a väčšinu z nich som mal aj pochodené. V lete po vlastných, v zime na bežkách. Ako trinásťročný som začal liezť. U nás v Lopeji máme takú malú skalku, Lašťok sa volá, tam som začínal. Netrvalo dlho a skúšal som to aj s kamarátmi v severných stenách Ďumbiera a to už je riadna hora.
Veď práve. Lezenie po skalách patrí medzi rizikové športy aj dnes, keď je zabezpečovacia technika na oveľa vyššej úrovni. Nebáli ste sa zranení a úrazov?
Okrem oškretých kolien a lakťov sa mi našťastie nič vážnejšie nestalo. Ale v horách a skalných stenách treba naozaj dodržiavať všetky pravidlá, lebo každá, aj tá najmenšia chybička sa môže kruto vypomstiť.
Rodičia neprotestovali, keď ste si ako koníček vybrali práve dosť nebezpečné lezenie? Nemali o vás strach?
Asi každý rodič sa o svoje dieťa bojí. Moja mama mala naozaj veľké obavy, neustále mi prízvukovala, aby som si na seba dával pozor a aby som nikdy neriskoval. Paradoxne, ani v tej dobe nebolo ničím výnimočným, ak sa otcovia rodín, často aj spolu so synmi, v krčme spíjali na smrť. Naozaj neviem, či je lepšie skončiť ako ťažký alkoholik v liečebni alebo radšej riskovať v horách, no byť naozaj šťastný.
Podarilo sa vám prežívať radosť z krásnych kopcov aj inde ako na Slovensku?
V dobe, keď som s lezením začínal, bolo ešte cestovanie na západ od našich hraníc obmedzené. Mali sme však pevnú družbu so Sovietskym zväzom a tam majú naozaj perfektné vrchy. Napríklad Pamír je už súčasťou Himalájí a to sú fantastické hory, vďaka našej družbe so sovietskymi priateľmi sa nám tam otvorili úžasné možnosti. Zažil som nádherné výstupy na Chan Tengri v pohorí Ťanšan, skúsili sme aj Pik Pabedy, no pre zlé počasie sme sa na vrchol nedostali. Vyliezli sme však na plató Pik Komunizmu a vo Fánskych horách na Čabdaru, ktorá má 5400 metrov. Pamír má dokonca vyše 7500 metrov a je to stále živé pohorie, ktoré sa dvíha. Sú pod ním tektonické zlomy, celé dosky sa po sebe posúvajú a hora rastie. Na Pamíre som bol trikrát a priniesol som si perfektné zážitky, akurát na Kaukaz som sa nikdy nedostal.
Pik Komunizmu, Pik Lenina, Pik Korženevskej a Chan Tengri bolo päť najvyšších vrchov Sovietskeho zväzu, ale ešte väčšie kopce na vás čakali v Himalájach a lákavejšie hoci len kúsok od nás v Alpách. Keď sa v Novembri 89 otvorili hranice a nevídané možnosti aj pre lezcov a horolezcov, nevyštartovali ste hneď na Mont Blanc?
Po revolúcii nastal riadny zmätok. Všetci sme sa vtedy vrhli na podnikanie s vidinou rýchleho úspechu. Áno, chodievali sme stále na hory, ale už v tom nebol ten entuziazmus ako kedysi. Aj ja som šport odsunul do úzadia, založil som si rodinu. Mnohí v tej dobe v podnikaní pohoreli alebo úplne vyhoreli a netrvalo dlho a prišli na to, že práve horách je najlepšie ventilovať stres.
Vy ste sa takisto rozhodli podnikať. Na čom ste pracovali v osudný deň v roku 1999?
Využil som svoju záľubu v lezení a získal som kvalifikáciu na prácu vo výškach. Odborne sa tomu začalo hovoriť priemyselné lezenie, boli to rôzne opravy, rekonštrukcie či údržby. Fungovalo to rovnako ako dnes – zvonka budovy je zavesená plošina, po ktorej sa dobre zaistení a kvalifikovaní profesionáli pohybujú a opravujú, čo treba. Dostali sme vtedy zákazku ako mnohé iné, opravovali sme kostolnú vežu v Predajnej. Vlastne sme aj s kolegom ešte len vychádzali na plošinu a išli sme sa zapínať do poistných lán, keď sa niečo stalo. Trvalo to len pár sekúnd…
Čo sa stalo?
Spadli sme z výšky asi 22 metrov. Dopadol som na trávu, ale pri takej výške je dosť jedno, či je pod vami zem, betón alebo tráva. Kamaráti mi vyrátali, že som mal pri dopade rýchlosť asi 80 km/h. Kolega pád neprežil.
Vy však áno. Mali ste šťastie a dopadli ste „lepšie“?
Vôbec neviem, ako som dopadol a či inak ako on. Moje zranenia však neboli smrteľné.
Aj tak je zázrak, že ste prežili. Museli byť nesmierne vážne.
Najhoršie boli odtrhnuté cievy, tie mi však našťastie veľmi rýchlo prišili, inak som mohol zomrieť na vnútorné krvácanie. Dolámané som mal rebrá, tri stavce, lakeť, bedrový kĺb,…
Hlava bola v poriadku?
Tej sa nestalo nič. Alebo že by predsa niečo? Naozaj neviem.
Veď ju môžeme hneď otestovať. Skúsenosť ľudí po vážnych nehodách a traumách hovorí, že mozog vymaže záznam udalostí tesne pred nimi a tesne po nich. Vy si okolnosti toho pádu pamätáte?
Pamätám si, ako sme padali. A ako som si ešte v duchu vravel, kedy už konečne „pristaneme“, aby som mohol vyliezť naspäť a dokončiť robotu.
(celý rozhovor si môžete prečítať v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“. Zakúpiť sa dá vo všetkých kníhkupectvách alebo s 30 % zľavou na webe vydavateľstva Perfekt)