Ani nám nenapadne, že majú aj svoje súkromie, že rovnako ako my musia platiť účty, chodievať na nákupy alebo s deťmi na krúžky a už vôbec nám nepríde na um, že aj im môže do života vstúpiť tragédia. A nie jedna. Množné číslo sa musel naučiť používať aj predseda predstavenstva Prvej stavebnej spoločnosti Imrich Béreš
Ako vysoký manažér v sektore finančníctva narábate väčšinou s veľmi veľkými číslami, prekonávajú vás zrejme už len astronómovia. Bavili vás počty už od detstva?
Je to asi trochu paradoxné, ale práve exaktné vedy ako matematika, chémia či fyzika som neznášal. Boli to moji najväčší strašiaci až po vysokú školu. Naozaj nikdy som nepredpokladal, že napokon budem robiť práve s číslami, inklinoval som viac k histórii, literatúre a umeniu. Dejiny som miloval aj vďaka tomu, že už na základnej škole som mal pedagógov, ktorí ich vedeli dobre podať. Dlho som sníval o tom, že budem archeológom, ale na gymnáziu sa to zlomilo. Tam som mal pre zmenu na dejepise profesorku takú znudenú životom, že mi tento predmet dokonale znechutila.
Radšej sa ani nespýtam na meno.
Však si ho ani nepamätám. Bola dokonalým prototypom človeka, ktorý by v žiadnom prípade nemal pôsobiť ako pedagóg a učiť.
Ale meno Indiana Jones si určite pamätáte, známy filmový hrdina v podaní Harrisona Forda spravil pre popularizáciu archeológie viac ako tisícky dobrých učiteľov. Snívali ste o tom, že raz budete ako on?
Čítal som veľa historickej literatúry faktu, podčiarkujem, že úplne dobrovoľne. Ale na rozdiel od Indiana Jonesa som chcel byť predovšetkým egyptológ a nie dobrodruh.
Chlapča zahĺbené do kníh môže byť jednotkárom, ale asi nie veľmi obľúbené. A takzvaná obľúbenosť v kolektíve bola v tých časoch meradlom, ktorým sa hodnotili naše rozvíjajúce sa vlastnosti. Ktoré vás najviac vystihovali?
Nebol som žiaden lotor, ale ani premiant triedy, skôr obyčajný priemerný žiak, čo sa z ničoho nevymykal. Možno až o čosi neskôr, keď som sa začal venovať folklóru a tancovať. Nebol som konfliktný, vždy som kolektív skôr spájal ako rozdeľoval alebo rozbíjal. Mal som však zmysel pre spravodlivosť, čo sa niekedy prejavilo aj fyzicky.
Tipujem, že chcete diplomaticky povedať, že ste sa občas riadne pobili. Mali ste predpoklady na to, aby ste v takýchto konfliktoch víťazili?
Ani nie, patril som skôr medzi menších a slabších. Ale tiež medzi tých, ktorí nenechajú veci len tak, keď ide o spravodlivosť. Preto som občas niekomu riadne vyťal, no nie len tak z agresivity, či dokazovania si nadradenosti. Naozaj som rástol pomaly, nebol som typ, čo sa v puberte za pol roka vytiahne o dvadsať centimetrov, takže tí, čo dospievali skôr, mali nado mnou navrch a občas sa snažili presadzovať svoje názory aj fyzickou silou.
Na jednu školu bežne chodia aj niekoľkí súrodenci a tí mladší – keď im hrozí konflikt alebo šikana – majú oporu v starších. Vy máte o štyri roky mladšiu sestru. Dostali ste sa do situácie, že ste bojovali za spravodlivosť aj pre ňu?
Áno. Moja sestra Katka bola občas príčinou môjho fyzického zmyslu pre spravodlivosť.
Aj ona sa rozhodla pre podobnú profesiu ako vy?
Rozhodla sa pokračovať v rodinnej tradícii a stala sa lekárkou. Nielen naši rodičia boli lekári, no aj ďalší príbuzní, vyrastal som v lekárskom prostredí, ale stal som sa bielou vranou celej rodiny. Mama aj otec pochopili, že nemám kožu na zadku na to, aby som si to odsedel na medicíne, učil sa a šprtal. Nikdy som nebol „posedný“, nedokázal som sa drviť hodiny nad učebnicami. Najlepšou školou bol pre mňa vždy život, nie knihy.
Zvláštne, že niečo také tvrdí človek, ktorý napokon študoval dve vysoké školy – ekonomickú a VŠMU.
Už aj v dobe, keď som ja chodil na ekonómiu, sa žartom vravievalo, že ju nedokončí len ten, koho prejde električka. S čím úplne nesúhlasím, ale priznávam, že som vtedy žil v trochu voľnejšom režime ako na gymnáziu, išiel som od skúšky ku skúške s dobrou vierou, že to nejako dopadne.
Po skončení ekonomických štúdií ste sa presunuli do diametrálne odlišného prostredia, na Vysokú školu múzických umení a vzdelávali ste sa v odbore choreografia. To však bol už dôsledok, či skôr logický vývoj vašej celoživotnej lásky k folklóru. Poďme teda pekne po poriadku – kedy vstúpil ľudový tanec do vášho života?
Folklór som začal vnímať už ako jedenásťročný, rád som sa pozeral na folklórne programy v televízii a mal som aj množstvo platní s ľudovou hudbou. Moji vrstovníci už počúvali rockové kapely, ktoré boli vtedy populárne, delili sa na nezmieriteľné tábory depešákov a metalistov, no ja som bol v tomto smere „pošahanec“, ktorý šiel celkom iným smerom. Folklóru som sa dokonca začal venovať systematicky.
Nechce sa mi veriť, že ste nešaleli z Beáty Dubasovej, Elánu, skupiny Katapult alebo Pink Floyd. Hlavne platne zahraničných hviezd, ktoré sa občas niekomu podarilo prepašovať zo Západu, sme si na škole vymieňali ako najvzácnejšie poklady.
Mňa to úplne obišlo. Aj keď som sa už ako tanečník dostal do zahraničia, vždy som sa v obchodoch prehrabával len v platniach svetového folklóru, objavil som hudbu peruánsku, argentínsku, či unikátne piesne španielskych cigánov. No dobre, tuším raz som si kúpil album Micheala Jacksona a ak sa nemýlim, tak raz som si ho aj vypočul.
(celý rozhovor si môžete prečítať v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“. Zakúpiť sa dá vo všetkých kníhkupectvách alebo s 30 % zľavou na webe vydavateľstva Perfekt)