O historických udalostiach, ktoré poznám len z hodín dejepisu, som mohla počúvať od človeka, ktorému zasiahli do života, navyše s primeraným „ozvučením“, vrátane nákazlivého srdečného smiechu. Nákazlivá by mohla byť aj pokora, s akou Hilda Múdra spomína na všetko, čo sa jej v živote podarilo dosiahnuť. Lebo nikdy netlačila na pílu, nikdy nebojovala o víťazstvo za každú cenu, nikdy nevyžadovala, aby ju uctievali a obdivovali. Všetko vraj bola iba obyčajná náhoda. Aj s trochou šťastia.
Viedla som už rozhovory s množstvom ľudí, ale ani jednému z nich som nemala dôvod položiť otázku, ktorou môžeme exkurziu vaším životom začať. Ako vyzeralo detstvo v tridsiatych rokoch minulého storočia?
Dobre. Veď som bola jedináčik a narodila som sa do viedenskej učiteľskej rodiny. Otec miloval krasokorčuľovanie a brával ma od malička na ľad, nešlo mi to ktovieako, ale korčuľovala som. Mama chodievala tiež, no len z donútenia. Viac ju bavilo jazdiť na kajaku. Mali sme skladací kajak, v jednom vreci boli bambusové tyčky a v druhom pogumovaný poťah, odviezli sme sa vlakom do Linzu, tam sme ho poskladali a plavili sa dole vodou späť do Viedne.
Voda vám teda vstúpila veľmi skoro do života vo všetkých skupenstvách. Nebáli ste sa takých plavieb a vôbec – vedeli ste plávať?
Mali sme malú chatu pri ramene Dunaja, hovorili sme jej letné sídlo, tam som sa naučila plávať už ako päťročná. Akurát raz mi práve tam prešiel kajak cez hlavu, tak sa mi potom dlho do vody nechcelo. Bála som sa. Aký paradox – dnes pre zmenu lepšie plávam ako chodím.
S čím ste sa ako malá hrávali? Aké mali deti v tej dobe vlastne hračky?
Ani si veľmi nepamätám, určite som mala nejaké bábiky. A často sme doma hrali spoločenské hry, najradšej Človeče, nehnevaj sa.
Dnes to znie takmer nepredstaviteľne, no v tej dobe ešte nebolo ani chyrovať o televízii, rodičia nemohli deťom pustiť rozprávku a posadiť ich pred obrazovku. Čo ste robievali počas dlhých zimných večerov?
Veď hovorím, najčastejšie sme hrávali s rodičmi spoločenské hry. A veľa sme sa rozprávali. A chodievala som skoro spať. No a nesmiem zabudnúť na knihy, čítala som veľa a veľmi rada, knihy boli mojím obľúbeným vianočným darčekom, najprv hlavne rozprávky, keď som bola väčšia, tak Verneovky.
Aj v škole sa vám páčilo?
Áno, navyše som mala školu pomerne blízko, no rodičia ma do nej pravidelne vozili. Naši kupovali prvé auto keď som mala tri roky, ako jedni z prvých sme mali Hanomag. Vtedy to bola veľmi populárna značka, dnes už robia len nákladné autá a traktory. Po vyučovaní som zas čakala, kým po mňa mama alebo otec nepríde, u školníka som zatiaľ dostala obed a hrala sa s jeho dcérou. Učila som sa veľmi dobre, v matematike som bola najlepšia z triedy. Keď sa však v polovici tridsiatych rokov zmenila v Rakúsku vláda a k moci sa dostali katolíci, k povinným predmetom pribudlo aj náboženstvo. Z toho som mávala dvojky, veď my sme boli čisto ateistická rodina.
Ako išla jednotkárke s dvojkami len z náboženstva telesná výchova? Bolo už vtedy jasné, že šport ovplyvní celý váš život?
Najprv sme mávali cvičenie len hodinu týždenne, no keď prišiel v roku 1938 v Rakúsku k moci Hitler, bývalo každý deň. Veď führer chcel zocelený a telesne zdatný národ. Bavilo ma športovať, ale viac som túžila byť učiteľkou, napokon som na univerzite aj vyštudovala odbor biológia a zemepis. Rok pred diplomovkou som sa však zoznámila s Jozefom Múdrym, vzali sme sa a začali žiť v Bratislave. Moje znalosti, navyše v nemčine, mi boli úplne nanič.
Ku korčuľovaniu vás doviedol otec. Pamätáte sa na svoj prvý kontakt s ľadom a korčuľami?
Určite to bolo ešte predtým, než som začala chodiť do školy. A určite mi to veľmi nešlo. Veď som stále padala a domov chodila s mokrým zadkom, otec často vzdychal tá sa to nikdy nenaučí.
Dnes sú korčuľujúce deti oblečené v niekoľkých vrstvách teplého oblečenia odolného voči vlhkosti. V takom sa celkom bezpečne padá aj na zadok. Mali ste aj vy špeciálnu výbavu na ľad?
Kdeže, dievčatá nosievali len krátke šaty alebo sukničku a pod tým obyčajné pančuchy. Neboli ani extra teplé a už vôbec nie vodeodolné. Ženy vtedy dokonca vôbec nenosievali nohavice.
Videla som vaše fotografie z toho obdobia, na všetkých vidno, že sa korčuľuje pod holým nebom. Znamená to, že ste vždy museli počkať, kým udrú mrazy, aby ste vyrazili na ľad?
Vo Viedni na Jögerstrasse stál už vtedy štadión Engelmann s umelým ľadom. Nebol ešte krytý, pod strechou bolo len sedenie okolo neho. My sme bývali v ôsmom viedenskom okrese, štadión stojí v osemnástom, chodievali sme naň riadny kus pešo.
Dnes je pre rodičov, ktorí chcú, aby sa ich dieťa venovalo aktívne nejakému športu, jedným z najdrahších hokej. S krasokorčuľovaním to bude asi dosť podobné. Nepatril už pred vojnou ku kratochvíľam bohatých?
Vôbec nie, korčuľoval, kto mohol a chcel. Ešte aj v čase, keď sa objavil Ondrej Nepela, bolo naozaj možné objaviť talent bez ohľadu na to, z akých finančných pomerov pochádzal. Ak by Nepelovci museli platiť za trénera, za výstroj, za prenájom ľadu, nikdy by sa hviezdou nestal. Kohosi som sa nedávno pýtala, koľko ho stojí krasokorčuliarsky tréning jeho dieťaťa a šokoval ma sumou 350 eur mesačne. Je vylúčené, že by sa dnes v takto nastavených podmienkach príbeh Ondreja Nepelu mohol zopakovať.
Mali ste ako dieťa aj iné koníčky okrem korčuľovania?
Nie, dokonca som ani nelyžovala, pretože otec skonštatoval, že krasokorčuliarka lyžovať nesmie.
Prečo by nesmela?
Lebo má byť graciózna. Pritom otec lyžoval a lyžoval veľmi dobre, dokonca aj mamu to naučil. Mne však lyžovanie zakázal.
(celý rozhovor si môžete prečítať v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“. Zakúpiť sa dá vo všetkých kníhkupectvách alebo s 30 % zľavou na webe vydavateľstva Perfekt )