Štyri bronzové kovy plavcov z Prahy

06.07.2016

Štyri bronzové kovy plavcov z Prahy

Česká metropola bola v dňoch 29. júna až 3. júla dejiskom hier IWAS Games 2016 športovcov mladších ako 23 rokov. Pretekov sa zúčastnilo viac ako 400 športovcov z 30 krajín sveta v atletike, stolnom tenise, šerme na vozíku a plávaní.


V plávaní sa pretekov zúčastnilo 17 štátov z celého sveta. Slovensko reprezentovali Anna Gettlerová, Jadranka Marič, Adam Riečičiar (PK TZPŠ DOLPHINS) a Viktor Verba (PK CHEMES Humenné).

Najúspešnejšia bola Jadranka Marič ( S9,SB8,SM9), ktorá  štartovala v šiestich disciplínach a vyplávala si tri bronzové medaily. O štvrtú sa postaral Adam Riečičiar.


Už je to naše!

Vláčik troch invalidných vozíkov viezol zhmotnenú túžbu, naplnený sen aj tri úžasné ľudské bytosti. Život im zabudol darovať krídla, tak si ich našli sami...


„Už je to naše!“ ozvalo sa skandovanie z tribúny a vzápätí aj priamo zo súťažného kurtu. Samuel Andrejčík sa sotva rozlúčil s pubertou a už prepisuje históriu. Mohutným „machatovským“ hlasom, súcim na čítanie rozprávok, si jednu z najkrajších napísal spolu s Michaelou Balcovou aj Róbertom Ďurkovičom. Stali sa paralympijskými víťazmi. „Už je to naše,“ kričal Samo z plných pľúc uväznených v posede na vozíku. V tej chvíli aj nežičlivé domáce publikum aj brazílski súperi uznanlivo prikyvovali. Cestou do Ria sme sedeli v lietadle spolu so Samkovou maminou Ľudkou. Často odbiehala za synom, sediacim obďaleč, aby mu pomohla najesť sa, aby ho umyla, zakryla dekou. Starostlivosť rodiča v takýchto prípadoch nepozná hranice. Možno by uviazla v preplakaných nociach, keby Samo - aj napriek pokrúteným rukám, nevyvinutým kĺbom a zlému upnutiu svalov a šliach - od detstva nerozdával energiu a silu druhým. Pospomínali sme jeho operácie, liečenia, strádania ale aj túžby a sny. Pred štyrmi rokmi si poskladal puzzle Ria a ako obraz zavesil vo svojej izbe nad posteľ. Zaspával aj sa zobúdzal s pocitom, že sa do mesta pod Kristovou sochou chce dostať. „Po víťazstve na ME v roku 2013 v Guildorfe sa začala cesta kvalifikácií, na ktorej som už nemohol, zablúdiť. Cieľ bol jasný. Puzzle s Riom som mal stále na očiach. Štyri roky som za tým išiel a podarilo sa...“ Príbeh Michaely Balcovej s rovnakým zdravotným znevýhodnením je športovo ešte o dva roky…

Boccisti dnes získali pre Slovensko štvrté zlato!

Historicky prvá paralympijská medaila v boccii sa zrodila dnes v Riu. Náš pár BC4 zdolal po vynikajúcom výkone vo finále domácu Brazíliu 4:2 a vybojoval najcennejší kov.


Zápas, v ktorom viedli po prvej štvrtine domáci 2:0, odohrala dvojica Samuel Andrejčík – Michaela Balcová, Róbert Ďurkovič bol v pozícii náhradníka. V druhej štvrtine sme vyrovnali na 2:2 a záver bol už v plnej réžii slovenských reprezentantov, ktorých prišli s našimi vlajkami podporiť aj viacerí fanúšikovia.     Michaela Balcová: „Je to úžasný pocit. Je to naozaj to, o čom sme celý čas snívali a pre čo sme pracovali. Mali sme špeciálnu taktiku pred dnešným zápasom, že loptičky budeme hrať ďalej a napokon to vyšlo“. Samuel Andrejčík: „Vyšlo to úplne dokonale, presne podľa našich predstáv. Brazílčania mali podporu publika, bojovali do konca, ale bola to loptička, proti ktorej sa ťažko dalo niečo urobiť". Reprezentačný tréner Martin Gabko: „Pre mňa to žiadne prekvapenie nie je. Za celé štyri roky nám ušli medailové umiestnenia iba na troch podujatiach. Tvrdo sme pracovali, aby sme boli úspešní a toto je absolútny vrchol, čerešnička na torte. Verím, že to bude motivácia aj pre ďalších“. ROMAN VÉGH -------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- Výsledky Slovákov, 12. septembra: BOCCIA   páry BC4 - finále:   Slovensko (Róbert Ďurkovič, Michaela Balcová, Samuel Andrejčík) - Brazília 4:2 (0:2, 2:0, 1:0, 1:0)  JAZDECTVO  skupina 1a - team test: 25. Katarína Jobbágyová, kôň Sterngreifer (60,565 bodu)STREĽBA  MUŽI: …

Lukostrelci majú rešpekt

Zdanlivo to vyzerá jednoducho. Natiahnete tetivu, zacielite a pustíte šíp. Aby ste však trafili stred terča, na to už musíte mať riadny kumšt v rukách aj v hlave.


Slovenskí lukostrelci mali na Sambadróme v Riu de Janeiro v kvalifikácii pevnú ruku. Peter Kinik obsadil v kladkovom luku W1 3. miesto a Marcel Pavlík v súťaži Compound Open 6. priečku. „Chceli nastrieľať ešte lepšie,“ prezradil reprezentačný tréner Vladimír Majerčák. Peter Kinik je známy maximalista. Druhú polovicu kvalifikácie máva lepšiu než prvú, no v Riu to bolo naopak. V prvej časti 322, v druhej 316 bodov. Celkový súčet 638 bol n úrovni svetovej jednotky Davida Drahoninského z Českej republiky, no ten mal v terči viac desiatok. Už v Londýne bol Kinik v kvalifikácii vynikajúci, no pohorel na vyraďovacích súbojoch. „Hlava neposlúchala, bol som nováčik. Teraz to bude lepšie,“ tvrdí tridsiatnik, ktorého na stanici v Matejovciach nad Hornádom prešiel vlak. Vzal mu nohy aj časť ľavej ruky. Pritom Peter je ľavák, takže sa učil písať aj strieľa pravou rukou. Pred dvoma rokmi sa však vrátil vďaka špeciálnej pomôcke k ľavej a zdá sa, že mu to vyhovuje. „Je to obdivuhodné, ako to zvládol. Prerábali sme techniku, ale ako ľavák sa cíti na tréningu aj na súťažiach lepšie,“ hovorí Vladimír Majerčák. Marcel Pavlík mal zasa smolu v Západných Tatrách pri paraglidingu, ktorý sa skončil pádom z takmer sedemdesiatich metrov. Ostal na vozíku, no chuť športovať nestratil. Naopak, je našim najlepším lukostrelcom na Slovensku a aj kvalifikáciu začal vynikajúco. Stihol nám zamávať do objektívu fotoaparátu, prehodiť zo pár slov, zažartovať ako mu to ide, až…

Dnes budú okrem boccistov v hre aj strelci a jazdkyňa

Program piateho súťažného dňa na PH 2016 odštartujú o 9:30 hod. miestneho času (14:30 SELČ) na strelnici Deodoro Radoslav Malenovský a Jozef Široký v disciplíne R7. Ide o súťaž mužov, takže naša dvojnásobná zlatá medailistka Veronika Vadovičová bude mať voľno.


V prípade postupu ich finále čaká o 13:30 hod.

Pol hodinu predtým nastúpi tiež v zóne Deodoro na svoju prvú súťaž - team test v skupine 1a -  jazdkyňa Katarína Jobbágyová.

Zlatým bodom zajtrajšieho prgramu slovenských reprezentantov (verme, že doslova), bude finálový zápas páru BC4 v boccii proti domácemu tímu. Kto videl včerajšie semifinále Brazília – Veľká Británia nepochybuje o tom, že v hale Carioca 2 bude atmosféra ako počas futbalu na Maracane... Začiatok je o 14:00 hod. (19:00 SELČ). Držme našim palce!

ROMAN VÉGH


Už nám leštia medailu

Zimomriavky sa nám roztancovali už pri prvom výbuchu radosti. A potom znova a znova. V mix zóne aj na ceste do šatní. Slovensko získa prvú medailu v boccii v paralympijskej histórii!


Vozíčkari z malého Slovenska si podmanili ohnivé Rio de Janeiro. Akonáhle Ľudka Andrejčíková spustila s Petrom Balcom na tribúne známe Slovenskóóó, temperamentní brazílski diváci sa pridali a čoskoro sa Riocentrom prevalili aj tzv. mexické vlny. To už náš tím bojoval na kurte číslo 5 o postup do finále s Thajskom, ktoré dovtedy neprehralo ani jediný duel v turnaji. Michaela Balcová, Samuel Andrejčík a nehrajúci Róbert Ďurkovič si najskôr predpoludním poradili vo štvrťfinále s Portugalskom 8:4 a od 15.40 brazílskeho času nastúpili na semifinále. Prvý end sa skončil 1:1, no v druhom rozohrali Miška so Samuelom koncert taktiky a brilantných hodov. Kórejskej náhradníčke nepomohli ani úpenlivé motlitby, Slovensko vyhrávalo po polovici duelu 4:1. „Rozhodla naša pokora. Mali sme „sedenie“ s trénerom a zhodli sme sa, že pôjdeme za víťazstvom s pokorou k vážnosti stretnutia, aj ku kvalitám súpera,“ tešil sa neskôr Róbert Ďurkovič, ktorý už siahal na paralympijský kov v roku 2004 v Aténach. Spolu s Martinom Strehárskym skončili štvrtí. „Po tejto chvíli som sníval, túžil. Nech by získal prvú paralympijskú medailu pre slovenskú bocciu ktokoľvek, za dvadsaťročnú cestu si ju všetci zaslúžime.“ V treťom ende uhral náš pár ďalší bod, no vo štvrtom sa Thajsko pokúsilo o zúfalý zvrat. Zablokovali „jacka“ a naša dvojica potrebovala šesť lôpt, aby sa k nemu priblížila. Našťastie, práve tú šiestu hodil Samo Andrejčík ako kúzelník z krajiny…

Boccisti postúpili do finále, zajtra hrajú o zlato

Domáca Brazília bude zajtra o 14:00 hod. (19:00 SELČ) v hale Carioca 2 súperom slovenských boccistov v párovej súťaži BC4. Naši dnes porazili v semifinále Thajsko 6:1 a zabezpečili pre tento šport historicky prvý cenný kov.


Domáci tím zvíťazil v druhom semifinále nad Veľkou Britániou 4:2.  

Ešte predpoludním porazili Slováci v skupinovej fáze Portugalsko 8:4 a zabezpečili si postup do semifinále. O prvú slovenskú medailu v boccii sa postarali Samuel Andrejčík, Michaela Balcová a Róbert Ďurkovič.

ROMAN VÉGH

--------------------------------------------------------------------------------------------

Výsledky Slovákov, 11. septembra

BOCCIA 
páry BC4 - skupinová fáza: 
Slovensko (Róbert Ďurkovič, Michaela Balcová, Samuel Andrejčík) - Portugalsko 8:4 (5:0, 1:0, 2:0, 0:4) 
semifinále: 
Slovensko (Róbert Ďurkovič, Michaela Balcová, Samuel Andrejčík) - Thajsko 6:1 (1:1, 3:0, 1:0, 1:0) 

STOLNÝ TENIS 
ŽENY 
TF3: 
štvrťfinále: 
Alena Kánová (SR) – Xue Juan (Čína) 2:3 (8, -6, 7, -7, -7) 


Dojatie mimo záberov kamier

Prvé slzy sa objavili už pri úvodných otázkach novinárov. Ten najúprimnejší „vodopád“ ľútosti aj uvoľneného napätia sa však spustil, keď jej manžel priniesol dvojročnú Ninku na kolená...


Alena Kánová darovala každú zo svojich doterajších štyroch medailí tým, ktorí sú jej blízki a pomáhajú v živote na vozíku. Možno chcela získať piatu na piatej paralympiáde pre svoju dcérku, možno pre manžela Peťa alebo chcela len potešiť chorého trénera Romana Cibulku, ktorý ju sprevádza od autohavárie v dievčenských rokoch. Krásnu výnimočnú bilanciu však v Riu neobohatí. Prehra vo štvrťfinále ju úprimne mrzela. Vždy bojovala nadoraz. V športe aj v živote. „Som šťastná, že som sa po pôrode dokázala ešte kvalifikovať na PH. Trénovala som asi ako nikdy v živote. A predsa to na viac ako na štvrťfinále tentoraz nestačilo. Konkurencia je neustále náročnejšia, pretláčajú sa Číňanky aj Kórejky,“ reagovala tesne po nešťastnej prehre so Sue Ťuan v piatich setoch. Prvý vyhrala Alenka Kánová 11:8, v druhom súperka začala viac ťažiť z nepríjemného podania. V treťom sa však znova presadila naša hráčka cez slabší forehand nervóznej Číňanky. Štvrtý si však nepostrážila a v rozhodujúcom už úradovala aj šťastena. Od stavu 7:7 si mladá Sue Ťuan uchmatla koncovku pre seba. „Mala som to hrať asi inak. Útočnejšie,“ váhala Alenka Kánová s odpoveďou na otázku, čo napokon rozhodlo. Nepochybne aj nástup novej generácie. Keď sa pred šestnástimi rokmi tešila v Sydney z paralympijského víťazstva, nechyrovala o tom, že bude aj v Riu 2016 vo svetovej špičke. „Bola to dlhá cesta, zažila som vzlety aj pády,“ zaspomínala si. Len ona a jej najbližší dôverne poznajú…

Prehry posúvajú ďalej

Aj tá najpevnejšia oceľ sa niekedy ohne. Ján Riapoš roky ťahal paralympijský tím na letných hrách. V Londýne dvomi, celkovo štyrmi zlatými medailami...


V Riu prvú časť svojej misie nenaplnil. „Štvrťfinále býva vždy veľmi zradné. Navyše som ho hral proti českému súperovi a česko-slovenské súboje nemám rád, no prehry nás v živote posúvajú ďalej,“ povedal po prehre s Jiřím Suchánkom 2:3 na sety. Pritom prvé dva mal vo svojej réžii (11:9 a 11:5), no potom sa súperovi podarilo zahrať niekoľko loptičiek so spätnou rotáciou tesne za sieť a náš štvornásobný paralympijský víťaz začal strácať hernú pohodu. Suchánek nielenže vyrovnal po setoch dvakrát 11:8, ale v piatom rozhodujúcom aj lepšie začal. Náskok 5:1 už z rúk nepustil. Napriek tomu, že herný spôsob, akým Suchánek napokon vyhral, so stolným tenisom veľa spoločného nemá. Ale na to sa história nebude pýtať... „Želám mu, aby išiel čo najďalej, hoci aj na paralympijského víťaza. Ja sa už budem pripravovať na súťaž družstiev,“ povedal Ján Riapoš po opadnutí prvých emócií. "Môžem nadalej na sebe pracovať aby som bol ešte lepší stolný tenista. V tom je sila športu. Víťazstvá sú príjemné, ale prehra posúva ďalej. V tom je šport fenoménom..." Žiaľ, v sólových súťažiach v stolnom tenise našim stolným tenistom žreb neprial. Piati postúpili do štvrťfinále, no ďalej už napriek obrovskej bojovnosti a nasadeniu nikto. Súťaž družstiev sa začína 14. septembra. Dovtedy sa treba pripraviť na víťazné výkony. Lebo aj tá najkrivejšia oceľ sa dá časom vyrovnať... (špn)      

Už si blízko, Rado...

V očiach mal plachosť chlapca aj bolesť muža, ktorému sa sen rozplynul medzi prstami. Často nás najviac bolia naše nenaplnené túžby...


Rado Malenovský je stelesnenie ľudskej dobroprajnosti. Dožičí každému, koho stretne, aj keď sám nemá radosti na rozdávanie. Od šestnástich rokov žije svoj život na vozíku. V čase, keď mal začať behať za dievčatami, keď si mohol osedlať mladosť drobnými výstrelkami, ostal prikovaný na lôžko a neskôr ku kolesám invalidného vozíka. „Vždy som hovorieval, že sa s tým nikdy nevyrovnáte, ale naučíte sa s tým žiť. No možno vekom, možno ďalšími zdravotnými problémami som si tento rok uvedomil, že som zmierený s tým, čo sa stalo. Je to bežná súčasť môjho života. Naučil som sa s tým žiť. Našiel som si cestu ako byť šťastný aj s niečím takým ako je invalidný vozík. Som na tretej paralympiáde. Dá sa to.“ Dáva mu šport časť z toho, čo mu život vzal na zdraví? „Určite áno. Šport doteraz patril a odteraz aj bude k môjmu životu. Šport je cesta, ktorou chcem ísť.“ V Pekingu bojoval o bronzovú medailu v rozstrele troch strelcov. Skončil piaty, náplasťou mu bola jeho mladosť a ďalšie paralympiády pred sebou. No v Londýne sa nezadarilo a čakanie na Rio bolo popretkávané otázkami všedného života. Napokon sa vzdal zamestnania, prehrýzol sa cez zdravotné problémy a vo finále smelo kráčal za naplnením svojho sna. „V apríli som ešte ležal v nemocnici, ale mal som čas premýšľať a... aj snívať.“ Za tri mesiace urobil všetko, aby sa sen o medaile z paralympiády naplnil. A keď zvládol ťažkú kvalifikáciu aj neľútostný rozstrel vo vyraďovacej fáze a postúpil vo finále…