Len čo pandémia ako tak pominie, dostane ocenenie R.K. Ignis aj Srečko Mustagrudič. Žiaľ, cenu charakteru, ktorú každoročne udeľuje Slovenský paralympijský výbor v spolupráci s Nadáciou SPV, získa bývalý bosniansko-slovenský podnikateľ, vášnivý zberateľ umenia a galerista už len In Memoriam.
Náruživý podporovateľ a fanúšik paralympijského hnutia už nie je medzi nami. Zomrel v marci minulého roka ako 67-ročný. „Onkologické ochorenie mu diagnostikovali len v januári, dva mesiace predtým, no malo rýchly priebeh. Veľmi nám chýba. Až teraz si uvedomujeme, akú mal Srečko pre nás hodnotu. Mal obrovský nadhľad a spájal celú paralympijskú rodinu. Len na obrazoch, ktoré nám daroval do aukcie, sme pre našich mladých športovcov vyzbierali viac ako 50-tisíc euro,“ vraví Ján Riapoš, predseda nášho paralympijského výboru.
Keď moslim sprevádza kresťana
„Bol to vzácny človek. Nikdy nezabudnem, že ma po smrti môjho syna sprevádzal po pútnickom mieste Medžugorje v jeho rodnej Bosne a Hercegovine. Zo žartu som mu tvrdil, že je prvý moslim, ktorý na tomto mieste sprevádza kresťana,“ spomínal na neho predseda Nadácie SPV Imrich Béreš.
Srečko, rodák z Mostaru, bol síce moslim. Rozhodol sa však oženiť s kresťankou chorvátskej národnosti Javorkou. „Vždy sa snažil vo svojom vnútri ľudí spájať. Mal to v sebe,“ tvrdí Riapoš.
Mustagrudiča vychovával od siedmich rokov iba otec a starí rodičia, o mamu prišiel. Vysokú školu vyštudoval v Dubrovníku.
Vojna v Juhoslávii však mostarského zberateľa umenia vyhnala z krajiny. Jeho rodinný dom aj s cennou zbierkou 860 obrazov zbombardovali a Srečko sa napokon v júli 1993 usadil v Piešťanoch, kde získal aj slovenské občianstvo.
O päť rokov neskôr si v meste prenajal bývalý fotoateliér a prerobil ho na Café Art Gallery – kaviareň s galériou, ktorá sa stala srdcom mesta a jedným z centier výtvarného umenia na Slovensku.
Dve milenky
„Umenie bolo jeho milenkou, ale ako sám hovoril mal milenky dve. Tou druhou bol box,“ spomínal J. Riapoš, ktorý sa s ním zoznámil v roku 2006. „Odvtedy sme spolu robili množstvo projektov, ktoré mali za úlohu ľudí spájať. Napríklad výstavu ťažko znevýhodneného chlapca Róberta Rubinta. Bol aj našim hosťom vo februári na galavečeri k 25. výročiu založenia SPV v bratislavskom SND. To však už bol chorý,“ smútil Riapoš za svojim priateľom.
„Vyžarovala z neho obrovská radosť zo života. Srečko dokázal spojiť nespojiteľné,“ spomínala na neho Mária Machová, prvá laureátka ceny R. K. Ignis a bývalá ministerka. „Nikdy nezabudnem ako sa raz v Piešťanoch stretol s Rudkom, mentálne postihnutým mladým mužom. Srečko sa ho ujal, dal mu ušiť oblek a zobral ho neskôr na slávnostnú recepciu. Bol to zážitok, vidieť Rudka v obleku. Srečko bol skutočne obľúbený. Myslím, že sa mu aj ako jedinému podarilo dostať na spoločnú fotografiu troch bývalých prezidentov Michala Kováča, Rudolfa Schustera a Ivana Gašparoviča,“ pokračuje Machová. Bolo to v čase, keď Mustagrudič organizoval Schusterovi (slovenskému prezidentovi v rokoch 1999 – 2004) výstavu fotografií.
Riapoš, Béreš i Machová sa vzácne zhodujú. Sú radi, že aspoň chvíľu mohli kráčať po jeho boku.
Srečko tu už nie je, no zostala po ňom manželka a dve dcéry Dubravka a Anja. A množstvo obrazov, ktoré celý život tak vášnivo miloval. Jeho poslednou výstavou bol Návrat anjela (Povratak Andela), ktorú zorganizoval v júni 2019 v Sarajeve. Vrátane obrazov svojho strýka, známeho bosnianskeho maliara Mustafu Voljevica.
Cenu primátora mesta Piešťany za realizáciu významných výstav a za šírenie dobrého mena mesta Piešťany doma i v zahraničí si v roku 2000 ešte stihol prevziať. R. K. Ignis o dve dekády neskôr však už, žiaľ, skončí v rukách len jeho rodinných príslušníkov.
RASTISLAV HRÍBIK