Ešte pred jeho druhými narodeninami mu amputovali obe nohy. Ako osemročný skončil s matkou na ulici a chvíľu boli obaja odkázaní len na pomoc druhým. A do toho musela jeho matka Marian Jacksonová, ktorá na jeho výchovu bola celý život sama, od ostatných členov rodiny donekonečna počúvať, že bola hlúposť opustiť dobre platený džob v americkej armáde. No keď prišiel na svet Roderick, Marian zistila, že nikdy nebude ako ostatné deti, dala výpoveď a rozhodla sa starať len o neho. Ani ju určite nenapadlo, že sa stará o budúceho šampióna. Roderick Sewell sa vlani stal prvým paralympijským športovcom s nadkolennou amputáciou oboch nôh, ktorý dokončil slávne triatlonové preteky Ironman na Havaji. Zatiaľ posledné, tie tohtoročné, naplánované opäť na október, už organizátori pre pandémiu koronavírusu zrušili.
Cieľový bonus: náručie matky
Sewell havajského Ironmana (3,8 km plávania, 180 km na bicykli a maratónsky beh na 42, 195 km) zvládol za zhruba šestnásť a pol hodiny. V závere už nevládal, žalúdok mal vraj totálne skrútený, no rezignovať nemohol. „Poháňala ma túžba dokázať to a navyše všade po trati ma povzbudzovali fanúšikovia. Vrátane kopcu detí. To nešlo vzdať sa,“ spomínal Sewell na vlaňajší jedinečný zápis do histórie. Hneď v cieli padol do náručia matky, ktorú tak veľmi chcel potešiť.
Nemala to s ním ľahké. „Keď bolo jasné, že prídem o nohy, niesla to veľmi ťažko. Nedokázala si predstaviť, ako môžem s takým hendikepom plnohodnotne žiť,“ citoval Sewella magazín Forbes. „Na protézy, vďaka ktorým by som mohol chodiť, sme nemali.“ Obaja boli radi, že majú čo do úst a aj to, bol chvíľami problém. Keď sa ako osemročný ocitol s matkou na ulici, zvládali to s vypätím všetkých síl.
No situácia sa našťastie zmenila. Sewell narazil na zástupcov organizácie CAF (Challenges Athletes Foundation), ktorá v Amerike pomáha zdravotne znevýhodneným ľuďom nájsť životný smer a začleniť sa do spoločnosti. Vďaka zbierke, ktorú jej predstavitelia urobili, dostal Sewell protézy a začal športovať.
Od vody k triatlonu
Skúšal všetko možné, no najviac si zamiloval plávanie. Hoci sa vody do deviatich rokov bál. V auguste 2014 mu už na majstrovstvách Pacifiku v paraplávaní (štartujú na ňom športovci z Austrálie, Kanady, Japonska a USA) vešali na krk dve medaily. Zlato na prsiarskej stovke a bronz ako členovi štafety. To už Roderick dávno vedel, že mu šport zachránil život.
„Zmenil môj prístup k nemu. Hneď ako som začal súťažiť, začal som vidieť všetko v živote nie ako prekážku, ale ako výzvu, ktorú za každú cenu musím pokoriť. A prenieslo sa to aj do bežných dní,“ priznáva Sewell, ktorý si neustále pridával športové aktivity. Naučil sa bicyklovať na handbiku, skúšal behať. A keď začal súťažiť aj na vytrvalostných pretekoch, prišla správa od Andrewa Messicka, riaditeľa havajského Ironmana. Hoci Sewell nemal splnený limit, Messick mu udelil voľnú kartu a tak v tréningoch ešte pridal a zvyšoval dávky. „Bál som sa, že to nedám. Veď dovtedy som na handbiku nikdy neprešiel viac ako sto kilometrov denne. No dobre to dopadlo. Najmä ma však teší fakt, že som po rokoch trápenia znovu videl mamu usmievať sa. Keď videla, že sa mi v živote začalo dariť, začala sa usmievať aj ona,“ priznáva.
Sewell dnes žije v Brooklyne a denne pláva či nabehá zhruba 10 kilometrov. Už teraz sa teší na paralympiádu v Tokiu, kde chce dokázať ďalšie veľké veci. „Nechcem len miestenku na hry. Chcem sa tam dostať na pódium,“ verí si dnes 28-ročný americký reprezentant. Najväčšie nádeje vkladá do prsiarskej stovky, ktorá je jeho špecialitou.
V čase, keď Japonsko oznámilo pre Covid-19, jej odloženie o dvanásť mesiacov neskôr, sa Roderick pripravoval v Colorado Springs. Cez portál airbnb si prenajal v tamojšom vysokohorskom prostredí byt, aby mohol trénovať vo vyššej nadmorskej výške. No potom sa rozhodol vrátiť späť. „Nevadí, mám ešte rok na to, aby som dokázal, čo som si zaumienil,“ vraví optimisticky Sewell.
RASTISLAV HRÍBIK