„A čo keď umriem? Aspoň umriem pri tom, čo mám rada,“ odvetila 60-ročná Američanka z Ohia Angela Madsenová, keď ju jej bratia a jediná sestra odhovárali od opätovného sólo pokusu preveslovať Tichý oceán. Aj takto chcela Madsenová inšpirovať zdravotne znevýhodnených športovcov a ukázať ostatným, že svet sa úrazom nekončí.
Angelin osud zmenil nešťastný pád na chrbát počas basketbalového tréningu na vojenskej škole vo veku 20 rokov. Spoluhráčka jej na dôvažok ešte naň stúpila.
Chvíľu nemohla chodiť, zlomené platničky sa však zrástli. No keď si o dvanásť rokov neskôr pri autonehode zlomila nohu, začala sa jej nočná mora. Všetko mala vyriešiť následná operácia, no tá po sérii chýb doktorov dopadla katastrofálne. Keď sa Madsenová prebrala, bolo po nádejach. Zostala definitívne paralyzovaná od pol pása dolu.
Neúprosná konečná diagnóza bola však len začiatok jej trápenia. Jej partnerka, s ktorou vychovávala dcéru, ju opustila s konštatovaním, že o životnú družku s takým hendikepom nemá záujem. Ba čo viac, vybielila aj ich bankový účet a ušla na spoločnom aute.
Madsenová zostala na ulici len so svojim psom. Spávala na invalidnom vozíku. Najčastejšie pred Disneylandom, kde žobrala o almužnu. Chuť znovu žiť zbierala len ťažko. „Rok po nešťastnej operácii som vážila 150 kíl, čo moju imobilitu len zvyšovala. Keď som v máji oslavovala 34. narodeniny, pristihla som sa pri tom, že si želám, aby som sa nikdy nenarodila,“ priznala pre NY Times žena, ktorá sa už ako 21-ročná v armáde otvorene priznala ku svojej sexuálnej orientácii.
Všetko napokon zmenila nehoda v sanfranciskom metre. Angela nešťastne spadla na koľaje a preľakla sa, že má zlomený krk. No nebola to pravda a Madsenová sa prestala ľutovať. „Pochopila som, že nemám na čo čakať a musím žiť a užívať si to, čo mi osud ponúka,“ vysvetlila.
Sloboda v lodi
Pomohla jej aj organizácia vojnových veteránov, ktorá sa starala o svojich zdravotne znevýhodnených členov. Zrazu mala kde bývať a vzápätí objavila šport – paraveslovanie. Stala sa v ňom trojnásobnou majsterkou sveta (2003 – 2005), ba v Londýne 2012 jej na krk zavesili aj bronzovú paralympijskú medailu v atletike – vo vrhu guľou.
V lodi sa však cítila najviac slobodná. Jej hendikep bol zrazu minulosťou. Už v roku 1999 brázdila oceán ako členka veslárskej regaty, no najviac ju lákali sólo plavby. Bol to vraj najlepší spôsob ako dokázať, čoho všetkého je človek schopný. Aj keď mu nohy neslúžia.
„Veslovať oceánom je síce monotónne, no pre mňa zároveň nesmierne vzrušujúce, povznášajúce, radostné aj bolestné. Je to niečo neobyčajné,“ nadchýnala sa samotou v lodi.
Na prvý sólo pokus preveslovať Tichý oceán z Los Angeles do Honolulu sa odhodlala pred siedmimi rokmi, no silná búrka ju donútila plavbu po pár týždňoch ukončiť.
Tak to v apríli tohto roku skúsila na svojej šesťmetrovej lodi znovu. Do cieľa na Havaji mala doraziť v júli, no v predposlednú júnovú nedeľu sa svojej novej partnerke Debre (vzali sa v roku 2013) zrazu prestala ozývať. Keď Debra zistila, že ani jej loď sa na satelitoch nepohybuje, zalarmovala záchrannú akciu. No už bolo neskoro. Madsenovú našli záchranári v lodi bez známky života. Zomrela na infarkt, no pri tom, čo milovala najviac. Slobodu a oceán.
Prvou paraplegičkou, ktorá preveslovala sama Tichý oceán sa už nestane, ani najstaršou ženou, ktorá čosi podobné dokázala, no Madsenovej príbeh inšpiruje aj napriek tomu. Ktovie, možno sa raz dočkáme paraveslárskych pretekov na jej počesť.
Vytrvalý Fox
Tak ako sa dnes po celom svete organizujú Behy Terryho Foxa na pomoc v boji proti rakovine – chorobe, ktorá mladého Kanaďana tak skoro obrala o život.
Fox sa rovnako boril s nepriazňou osudu. Rakovina kosti mu vzala nohu už ako osemnásťročnému, no rozhodol sa brániť svojsky. Zaumienil si bežať naprieč Kanadou a vyzbierať tak finančné prostriedky na výskum v boji proti tejto chorobe.
Keď 12. apríla 1980 vyrazil z mestečka St. John´s v Newfoundlands nikto si ho nevšímal. Len kamionisti naňho zlostne trúbili, keď sa im motal do cesty.
Fox nemal spočiatku žiadnu reklamnú kampaň, za sebou žiadnych sponzorov. Len veľký sen vyzbierať milión dolárov. Terry preto neúnavne deň čo deň zdolával maratón za maratónom – každý deň 42 kilometrov. S protézou namiesto jednej z nôh. Celú akciu nazval Maratón nádeje, čo hrdo hlásal aj nápis na jeho tričku.
Rovnakú dávku bežal takmer päť mesiacov. Za 143 dní ubehol celkovo 5373 kilometrov. Už po troch mesiacoch ho v Toronte, v hlavnom meste provincie Ontario, vítalo 10-tisíc ľudí. Vrátane vtedajšieho premiéra Pierra Trudeaua.
Keď v máji pri Thunder Bay v Ontariu musel svoj beh pre rakovinu pľúc ukončiť, bol už národný hrdina. Keď o rok neskôr vo veku 22 rokov kučeravý bojovník z Winnipegu umrel, celá Kanada zvesila vlajky na pol žrde. A Fox sa ešte na nemocničnom lôžku dozvedel, že vyzbieral viac než 24 miliónov dolárov. Dnes je po ňom pomenovaná nadácia, ktorá sa výskumu rakoviny venuje, ba vo viacerých mestách stojí jeho socha.
Nezlomný Kaufmann
Náš Radovan Kaufmann je podobný prípad. Rodáka z Partizánskeho pripravilo onkologické ochorenie o pravú nohu, už ako šestnásťročného. No aj tak stihol v Sydney 2000 získať v cyklistike pre Slovensko zlatú medailu. Dva roky po tom, ako sa s protézou v americkom Colorade stal majstrom sveta v stíhacích pretekoch na 1 km.
Dožil sa len 25 rokov, no v poslednom roku svojho života (2003) sa stihol oženiť s priateľkou Zuzkou aj iniciovať celoštátnu akciu „Na kolesách proti rakovine“, ktorou sa snažil vyburcovať verejnosť k silnejšej podpore v boji proti tejto chorobe.
Záverečného podujatia 1. ročníka v Liptovskom Hrádku, naplánovaného na 29. júna 2003, sa už nedožil. Dva týždne predtým zhubnej chorobe podľahol, no odvtedy sa podujatie Na kolesách proti rakovine stalo v mnohých slovenských mestách každoročnou tradíciou. Trvá dodnes a počas akcií sa vyzbierali desiatky tisíc eur.
Kaufmannov príbeh nám dnes pripomína aj Radova socha v jeho rodnom meste Partizánske – prvé umelecké dielo na verejnom priestranstve venované paralympionikovi. „Je to symbolická socha, ktorá nemá byť pietnym miestom, ale miestom, kde deti prídu a budú čerpať energiu z Kaufmannovho odkazu,“ vyhlásil predseda Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš.
RASTISLAV HRÍBIK