Triu slovenských zdravotne znevýhodnených športovcov Rudolfovi Makovínimu, Martinovi Dubovskému a Jurajovi Kucejovi patrí momentálne v rebríčku svetovej organizácie World Paravolley štvrté miesto za Američanmi a dvomi poľskými družstvami, no o účasti na paralympiáde môžu naši reprezentanti iba snívať. Plážový volejbal medzi zdravými zažíva skutočný rozmach, do programu paralympijských hier sa však zatiaľ neprebojoval. „Máme však prísľub, že sa tak stane v roku 2028. Už o štyri roky v Paríži by mal byť zaradený do programu ako ukážkový. Predstaviť by sa na ňom malo šesť družstiev“ hovorí Helena Hanková, reprezentačná trénerka našich plážových volejbalistov.
„Podmienkou však je, aby sme dovtedy usporiadali majstrovstvá sveta,“ vysvetľuje Hanková, mimochodom prvá predsedníčka Slovenského paralympijského výboru.
Plážový volejbal by sa do programu paralympiád mal dostať ako náhrada za volejbal stojacich. Ten po Sydney 2000, kde Slováci získali bronz, z hier vyhodili. „Plakali sme všetci a plačeme dodnes, no bohužiaľ aj v našom športe úraduje politika. Hoci by do športu zdravotne znevýhodnených nemala patriť. Existoval záujem pretlačiť do programu hier aj ženy a keďže sa nepodarilo navýšiť počet miest pre náš šport, stojaci z neho vypadli,“ vysvetľuje Hanková.
Dnes robí všetko pre to, aby sa volejbal zdravotne znevýhodnených stal vo svojej plážovej podobne rovnako paralympijským. „Mám momentálne pár hráčov, ktorí k nám prešli z klasického šestkového volejbalu. A k nim pár mladých. Len mužov, ženy zatiaľ nie. A k nim sa snažíme hľadať trénerov. Jedného som už našla, bývalého hráča VKP Bratislava Mateja Suju, ktorý ako amatér vyhráva turnaje v plážovom volejbale. Zlatý človek, zvykol si na našich chlapcov. A nijako mu neprekáža, že nemajú ruku či nohu. Keď sa im úder nepodarí, trpezlivo im radí dovtedy, kým ho nezahrajú správne,“ teší sa Hanková.
Nie dvaja, lež traja
Zdravotne znevýhodnení plážoví volejbalisti majú rovnaké pravidlá ako zdraví. S tým rozdielom, že každé družstvo tvoria nie dvaja, ale traja hráči. Jeden A-kategórie, čiže s najľahším postihnutím a ostatní bez rozdielu. „Fakt, že budeme mať len dve kategórie, bol náš návrh. Musím sa pochváliť,“ usmieva sa Hanková. No jedným dychom dodáva, že je to ťažký šport. „Piesok je zradný. Musíte mať na ňom zdravé nohy. No mám v tíme podkolenného amputára, ktorý behá akoby nič. A ešte jednu vec sa snažíme presadiť. Aby mohli mať tímy trénera. U zdravých je to zakázané, no tu by sa nám hodil. Predsa len, sú to menej skúsení hráči, tréner by im dokázal pomôcť a poradiť.“ V hre bola aj možnosť mať štvrtého náhradníka, no z tej napokon vzišlo. „Rozhodli sme sa predísť možným špekuláciám.“
Slováci mali mať v tomto kalendárnom roku naplánované štyri akcie, no koronakríza všetko menila. „V máji sme mali hrať v Číne, potom v Indii, v Turecku a v Holandsku, no všetko padlo. Ešte ten september v Turecku vyzeral nádejne, no Austrálčania a Američania už povedali, že neprídu. Tak nám tento rok zostáva len príprava. A na budúci v máji, by sme už mali súťažiť na majstrovstvách sveta. Len sa ešte nevie, že ich zorganizuje Poľsko alebo Čína. No vidím to skôr na Čínu,“ dodáva. Slováci trénujú v Bratislave, cez zimu chodievajú do haly na Patrónke.
RASTISLAV HRÍBIK