„Strašne je tu dobre. Super atmosféra, som spokojná“ nadchýnala sa Lenka Ďurdinová, jedna z deviatich slovenských športovkýň, ktorá zažíva v Riu svoju paralympijskú premiéru. S rozšírenými zreničkami sledovala brazílskych tanečníkov a tanečníčky rovnako ako stolný tenista Peter Mihálik. Ten nielenže zapózoval spolu s dobrovoľníčkou Natáliou pred objektívom Romana Benického, ale aj sa zavlnil v rytme samby. „Zatancovali sme si v rámci možností,“ reagoval pohotovo na otázku, či ho brazílske rytmy nedvíhali z vozíka.
Naopak, pri slovenskej hymne mnohým prebehli zimomriavky na chrbte. Na stožiar v paralympijskej dedine vystúpala slovenská vlajka. Neklamný znak, že slovenská výprava už je začlenená v Riu do veľkej paralympijskej rodiny. Ešte predtým privítala slovenských športovcov spolu s výpravou Singapúru a Turecka starostka dediny dvojnásobná olympijská medailistka z Atlanty a Sydney – basketbalistka Janeth Arcainová. Vedúci našej výpravy Samuel Roško jej odovzdal spomienkové predmety Slovenského paralympijského výboru a spoločne so športovcami si vypočul slovenskú hymnu. Celá výprava dúfa, že zaznie ešte aj na vyhlasovaniach víťazov paralympijských hier v Riu. Mimochodom, práve starostka dediny Janeth Arcainová zmobilizovala na základe urgencií našej výpravy technikov, ktorí do noci odstraňovali nedostatky v ubytovacích priestoroch našich paralympionikov. Nebolo ich málo a niektoré doslova zapáchali. Akoby sa po OH dedina stala mestom duchov… Našťastie, znova ožíva a aj podmienky pre športovcov sa z hodiny na hodinu zlepšujú. Kiežby tomu bolo tak aj na športoviskách, aby sa paralympiáda stala skutočným športovým sviatkom pre ľudí, ktorí prekračujú svoj tieň a prekonávajú každý deň svoje limity.
Stano Ščepán