„Blahoželám,“ ponáhľal som sa s gratuláciou, sotva sa priblížil k novinárskej mixzóne. „K čomu?“ prekvapil sa. Na zlomok sekundy som zaváhal. S emóciami po ťažkej časovke na 30 km sa nemôžete zahrávať. „K tretiemu miestu,“ vyhŕklo zo mňa menej presvedčivo, ako by som chcel. „Naozaj? Je to pravda? Ja som tretí?“ pýtal sa dokola a aj v následných odpovediach bol stále opatrný. „Vôbec som nesledoval medzičasy, netušil som, na čo ten výkon vydá. A prvé tri minúty v cieli si vôbec nepamätám.“ Až keď dostal medailu do rúk, povolil uzdu radostným emóciám.
Patrik Kuril štartoval v časovke predposledný. Išiel doslova na doraz. Ako športovec, ktorý si pri výkone nič neodpustí. Ako človek, ktorý neuhne. Triatlon, osobitne zimný, ho naučil sebadisciplíne. Aj jej vďačí za pevný krok aj s dochrámanou nohou. Na konci leta 2005 organizátori zabudli počas cyklomaratónu v Kremnických vrchoch odstrániť z cesty železnú rampu. Zbadal ju neskoro.
Ešte pred necelým rokom sa pred svojim susedom z Tatranskej Štrby – stolným tenistom Mirom Jamborom – preriekol, že zje kefu, ak sa dostane na paralympiádu do Ria. Nielenže sa dostal. Svoju paralympijskú premiéru na okruhu prímestskej pláže Pontal umocnil bronzovou medailou. „Pritom to vôbec nebol pre mňa. Samá rovina. No myslím, že som dnes zašiel najlepšiu časovku v živote. Prvé príznaky „tuhnutia“ nôh som cítil po prvej polovici trate. Vedel som však, že nesmiem poľaviť. Bočný vietor bol miestami nepríjemný, aj som sa chcel obzerať, či neuvidím na pláži pekné Brazílčanky, no vnímal som len svoje tempo a vôľu vydržať v ňom do cieľa.“
Zlatá podkovička pod tesným dresom so slovenskou trikolórou mu priniesla šťastie. Zažil už dekorovania medailami aj na majstrovstvách Európy aj na Svetovom pohári, no paralympijské hry majú väčšiu prestíž. Medaila z nich je odmenou so symbolickým bonusom. Dôkazom, že aj po úraze sa dá vyhrávať. Ak je hlava „motorom“, telo potiahne. Aj so zdravotným znevýhodnením. Až do cieľa. Až na stupne víťazov…
Stano Ščepán