Príbeh Aleny Kánovej v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

13.07.2017

Príbeh Aleny Kánovej v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Tisíc vecí sa v živote človeka zmení vo chvíli, keď sa ocitne na vozíku. Okrem pomalého a systematického návratu k sebestačnosti a mobilite musí „behať“ po úradoch, vybavovať si invalidný dôchodok a kompenzačné pomôcky, nájsť si prácu adekvátnu svojim zmeneným schopnostiam a zabezpečiť si slušný život zo slušného príjmu. Nehoda či úraz otrasie v základoch aj vzťahmi každého dospelého človeka – partnerov buď zomkne alebo sa aj dlhoročné manželstvá rozpadajú.

 


Viete si však predstaviť, že zo dňa na deň sa na vozíku ocitne hyperaktívne dievča v puberte? Zlomí ju to a zostane do konca života zatrpknutá a odkázaná na pomoc rodiny? Bude sa ľutovať, izolovať od vonkajšieho sveta a o láske bude navždy len čítať v knihách?

V príbehu stolnej tenistky Aleny Kánovej, ktorý sa nachádza v knihe Mal som (vždy) šťastie 2, je všetko inak. Pretože nie okolnosti, ale naše reakcie na ne určujú náš život.

Vyrastať na krásnom Liptove je samo o sebe závideniahodné, ale mať adresu trvalého bydliska priamo na Malinôm Brde je priam dobrodružné. Aj vy ste to ako dieťa takto vnímali?

Asi som mala naozaj iné detstvo ako ostatné deti. Bola som takzvane živé dieťa, no uprostred hôr sa to inak ani nedalo. Akurát som v okruhu piatich kilometrov nemala žiadne kamarátky či kamarátov. Však aj do školy som chodila až do Ružomberka.

Vzdušnou čiarou síce nie je z Brda ďaleko, ale neviem si celkom predstaviť, ako ste dennodenne do mesta dochádzali.

Spolu so sestrou nás otec vozil autom alebo sme sa samé zviezli dole kabínkovou lanovkou. Ak bola cesta neprejazdná a mimoriadne zlé počasie aj pre lanovku, išli sme pešo, na lyžiach alebo na sánkach.

Trochu drsné pre dve malé dievčatá, nie?

Ale my sme na to boli zvyknuté. Napokon, bolo to vlastne naozaj veľmi romantické a dobrodružné bývať na turistickej chate. Kamaráti v bezprostrednom okolí síce žiadni neboli, ale hostia sa stále menili.

Malinô Brdo leží vo výške takmer tisíc metrov, hlavne v zime je na horách počasie nevyspytateľné a keď riadne nasneží, tak je celá lokalita odrezaná od sveta. Spravili ste si niekedy so sestrou „nedobrovoľné“ prázdniny, lebo ste sa objektívne nemohli dostať do školy?

Niečo také sa nestalo ani raz, na to bol náš otec veľmi prísny. Ak bolo treba, vstávali sme ráno o štvrtej a šli dole na lyžiach. Ak bola poľadovica, tak pešo. Čo na tom, že sme pritom padali na zadok? Do školy sme ísť museli. Oveľa častejšie sa stávalo, že oco nestíhal prísť načas po nás po škole a bežne sme ho čakali hodinu aj dve, aby sme sa dostali naspäť domov. Bola to éra pred mobilmi, no malo to svoje čaro. Raz dokonca nechodila kabínka z Ružomberka na Malinô Brdo celú zimu. Rovnaká kabínka vtedy spadla v Tatrách, zomreli tam štyria študenti, a tak preventívne odstavili aj tú našu. Keď zasypalo na Brdo cestu pre autá, chodievali sme pešo. Inak, tých päť kilometrov do kopca je aj pre trénovaných slušný výkon.

Prišiel však osudný deň a vážna dopravná nehoda. Mali ste len 14 rokov, keď sa vaše romantické detstvo v sekunde skončilo. Čo si z tých udalostí pamätáte?

Nechcem zachádzať do detailov. Hovorí sa síce, že zadné sedadlá v aute sú bezpečnejšie, no napokon aj tak všetko závisí od druhu nehody. Ukázalo sa to aj v mojom prípade. Havarovali sme na Orave, sanitka ma teda odviezla do najbližšej nemocnice v Trstenej, kde si trúfli operovať chrbticu. V tej chvíli by sa mobily predsa len zišli, rodičia by to dnes určite zariadili inak.

Ako lekári po operácii vysvetlili štrnásťročnej slečne, čo sa stalo a čo ju ešte len čaká?

Bola som naozaj ešte dieťa, vedela som, že teraz asi budem nejakú dobu ležať v nemocnici, kým sa nevyliečim. Však doktori predsa vedia, čo robia. V štrnástich si, samozrejme, neuvedomujete, že poškodenie miechy znamená vozík.

Pred dvadsiatimi rokmi neboli ani diagnostické prístroje na takej úrovni ako dnes. Lekári nemali k dispozícii CTčko, ale len röntgen a ani sami nevedeli, ako sa môj stav bude meniť. Nemohli mi povedať, že budem po zvyšok života na vozíku. Nechcem sa k tomu veľmi vracať, no napokon, podľa toho, ako sa to ďalej vyvíjalo, som rada, že vôbec sedím.

(celý rozhovor si môžete prečítať v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“. Zakúpiť sa dá vo všetkých kníhkupectvách alebo s 30 % zľavou na webe vydavateľstva Perfekt http://www.perfekt.sk/knihy-mal-som-vzdy-stastie-2)

 


Valné zhromaždenie SPV bude koncom októbra

V piatok zasadal v Bratislave Výkonný výbor Slovenského paralympijského výboru (VV SPV). Hlavným bodom programu bola príprava valného zhromaždenia SPV, ktorého termín stanoví VV SPV v septembri.


Súčasťou rokovania bolo aj vyhodnotenie predošlého obdobia z hľadiska jednotlivých športov a účasti slovenskej výpravy na dvoch doteraz posledných paralympiádach  - ZPH 2014 v Soči a PH 2016 v Riu.

Boli predložené aj nové návrhy na Komisiu športovcov a Radu športu (ako poradného orgánu), ktoré boli schválené.  


Špecializované kempy sú už nadstavbou

Vedúcim kempov na Remate je miestny rodák Juraj Medera – držiteľ troch zlatých medailí zo ZPH 2010 vo Vancouvri. Vyhral ich spolu so zrakovo znevýhodneným alpským lyžiarom Jakubom Krakom ako jeho navádzač.


„Pre mňa je to taká ďalšia etapa života, kde môžem odovzdávať skúsenosti, ktoré som nadobudol pri paralympijskom športe a som rád, že môžem týmto začínajúcim športovcom posunúť niečo, čo sme sa spolu s Jakubom naučili“, povedal na úvod. Mimochodom, Jakub Krako, v súčasnosti už štvornásobný paralympijský šampión, je jedným z úspešných produktov týchto kempov, ktoré sa v posledných rokoch konajú pod hlavičkou „Hľadáme talenty“. Aké náročné je pripraviť štyri kempy v tak krátkom čase ako sú letné prázdniny? „Z časového hľadiska to náročné určite je. Napríklad denne vozíme deti dvakrát na tréningy a dvakrát z tréningov v Handlovej. Okrem športu pre nich pripravujeme hlavne na večer doplnkový program ako je florbal či rôzne flexi aktivity. Ale rokmi sa tu vyformoval skúsený tím ľudí, v ktorom každý vie, čo má robiť, takže v tomto smere to už ide relatívne ľahko“. Objavujú sa talenty, ktoré by mohli nadviazať na úspechy aktuálnych slovenských paralympionikov? Určite áno. Tieto kempy sú zamerané už na jednotlivé športy, ako teraz boccia a plávanie. Tam už sú deti, ktoré boli vybrané v motivačných kempoch, takže pobytom v špecializovanom kempe už rozvíjajú priamo svoje schopnosti v danom športe, ktorý si zvolili alebo im bol odporučený. Takže tieto špecializované kempy sú už takou nadstavbou. A verím, že z nich odídu ako ešte lepší športovci. Ako je nastavený program týchto špecializovaných kempov? Ako som už spomínal, účastníci majú okolo…

Boccia ako mix matematiky a taktiky

Život píše rôzny osudy. Boccista Peter Minarech, ktorý absovoval počas minulého týždňa špecializovaný kemp na Remate, vie o tom svoje. Má 24 rokov, pochádza zo Starej Turej a momentálne je členom ŠK Altius.


  Narodil sa ako jedno z dvojčiat – chlapcov predčasne. Zistili mu diagnózu detská mozgová obrna (DMO). Ako tvrdí, jeho brat Rastislav je na tom zdravotne oveľa horšie. On sám robil prvé kroky v špecializovanom liečebnom ústave Marína v Kováčovej. Neskôr začal športovať – hrával aj futbal, basketbal či hádzanú. Kým ho v roku 2003 nezlanáril na bocciu Adam Buriánek, reprezentant Slovenska v tomto športe. Neskôr začal trénovať pod vedením Martina Gabka v ŠK Altius. „Boccia je viac psychický ako fyzický šport. Je tam veľa matematiky, taktiky, je to šport hlavne o hlave. Musíte sa sústrediť na každú jednu loptičku, nemať žiadne iné myšlienky a byť pozitívne naladený“, zdôrazňuje mladík, ktorý sa snaží byť čo najmenej závislý na druhých. „Na týchto kempoch sa mi okrem kvalitných tréningov páči najviac to, že sa stretávam s novými ľuďmi. Okrem toho, že si zašportujeme, nadviažeme kontakty, porozprávame sa a je príjemné stretnúť sa ako väčšia rodina“, pokračuje Peter. Keď naši páristi vyhrali zlato v Riu a priniesli ostatným ukázať najcennejšie kovy, aj jeho to nabudilo. Odvtedy dosiahol celý rad výborných umiestnení vo svojej skupine BC2. Štartoval aj nedávno na Svetovom pohári v Seville. „Ten ich úspech v Riu bol  veľmi motivujúci. Ako začínajúci boccista musím ešte popracovať na psychike“, tvrdí. V kempe na Remate doplnil zostavu nováčikov a využil možnosť kvalitne si zatrénovať. „Boccia mi pomáha hlavne po zdravotne a…

Príjemné chvíle s knihou plnou života

Kníhkupectvo Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave bolo v stredu podvečer miestom besedy o knihe Mal som (vždy) šťastie 2 s jej autormi i ľuďmi, ktorých osudy prináša. Počas príjemnej hodinky,...


... ktorú viedol známy knižný moderátor Dado Nagy, poodhalili aktéri pozadie tvorby knihy a pridali aj pár veselých historiek, ktoré sa počas nej zrodili. Ladislav Bočkor, Tomáš Masaryk a Ján Riapoš hovorili o živote pred a po úraze, Robo Opatovský o ťažkom detstve. Ako hudobný hosť pridal aj tri piesne v doprovode gitraristu Andreja Urminského. Kniha, ktorú vydalo vydavateľstvo Perfekt, prináša desať obsiahlych rozhovorov s desiatimi osobnosťami, ktoré zdanlivo nič nespája. Sú medzi nimi paralympijskí športovci, spevák Robo Opatovský, legendárna krasokorčuliarska trénerka Hilda Múdra či Imrich Béreš. V názve knihy sa síce hovorí o šťastí, no čitateľ nemôže čakať, že objaví správny recept na život: „Sú v nej „len“ osudy ľudí, ktorí hodnotu šťastia spoznali vo chvíli, keď museli tvárou v tvár vzdorovať nešťastným náhodám, úrazu, zlým podmienkam či osobnej tragédii. Našli však cestu k harmónii života a aj k toľko spomínanému šťastiu. Knihu plnú života nájdete vo všetkých dobrých kníhkupectvách.

Lukostrelci vo finálnej fáze prípravy na MS

V Kežmarku vrcholí príprava na MS 2017 v terčovej lukostreľbe, ktoré sa uskutočnia v dňoch 12. - 19. septembra v Pekingu. Počas tohto víkendu sa uskutočnia Majstrovstvá SR v terčovej lukostreľbe, ktoré bude poslednou previerkou pred odletom do Číny.


Cez týždeň absolvovali naši lukostrelci aj nakrúcanie relácie „Ahoj Slovensko“ pre RTVS. „Marián Marečák, Peter Kinik a Diana Pashchenkova to rozbalili naplno. Ukázali, že sú pripravení podať najlepšie výkony. Po veľmi úspešnom štarte na Európskom pohári sú plní entuziazmu a sebadôvery. Diane som vymenil luk a ten jej tak sadol, že posilní svoju a aj pozíciu mix tímu.  Verím, že nesklameme“, konštatoval reprezentačný tréner Vladimír Majerčák.

Boccistov vedú isté ruky zlatých paralympionikov

Z bazéna sa rýchle presúvame o pár metrov ďalej. Boccisti ešte trénujú. V telocvični svištia vzduchom modré a červené loptičky pod dozorom paralympijských šampiónov z Ria Róberta Ďurkoviča a Michaely Balcovej.


Medzi šesticou účastníkov v sivých tričkách s nápisom „Som supertalent“ nás upúta malá blondínka s vrkočmi. Lopty jej priam zázračne padajú presne tam, kam majú. Ako to ide dvanásťročnej Eliške Jankechovej z Piešťan na ploche, pred mikrofónmi, kamerou a fotoaparátom sa už trochu zasekne. Asi prvé interview v živote... „Boccia je zatiaľ pre mňa veľká zábava, ale teší ma, že mi to tak ide. A ja sa ju naučím“, dostala napokon zo seba. Trénovať začala v siedmych rokov pod otcovým dohľadom doma v telocvični. Od svojich zlatých motivátorov sa vraj každý deň naučí veľmi veľa a okrem športu ju teší najmä to, že spoznáva nových ľudí a nadväzuje nové kamarátstvá. „Boccia je viac psychický ako fyzický šport. Je v nej veľa matematiky a taktiky, takže je to šport hlavne o hlave. Musíte sa sústrediť na každú jednu loptičku, nemať žiadne iné myšlienky a byť pozitívne naladený“, dopĺňa ju Peter Minarech zo Starej Turej, ktorý už má za sebou aj viacero súťaží. „V týchto kempoch sa takmer vždy objavia talenty, ktoré sa zapoja do boccie. Momentálne tu máme dvoch, ktorí už chodia aj na súťaže“, začína svoje hodnotenie skúsený Róbert Ďurkovič a Michaela Balcová ho dopĺňa: „Sú veľmi poctiví, chcú trénovať, a ide im to výborne. Už teraz vidíme ako sa zlepšili a zo dňa na deň hrajú lepšie a lepšie“. A čo motivuje zlatú dvojicu viesť tréningy svojich prípadných nasledovníkov? „Je fajn vychovávať si nástupcov, ktorí jedného dňa, keď…

Dnes finišuje na Remate tretí kemp

Pôvodne mal byť špecializovaný na bocciu. Veľký záujem o plávanie priniesol zmenu a tak sa kolektív podelil – prvá časť trénuje na krytej plavárni v Handlovej, druhá o kúsok ďalej v telocvični SOŠ  Handlová. Denne ich tam organizátori zvážajú autami na dvojfázový tréning.


Na plavárni sa rozliehajú pokyny skúsených tréneriek Zuzany Pokrývačovej a Stanislavy Gregorovej. Obe pôsobia v PK Handlová a majú dostatok skúseností. Leto si spestrili tréningami zdravotne znevýhodnenej mládeže.    „Máme tu sedem detí, ktoré sme si s kolegyňou podelili. Ona má na starosti tie plávajúce, ktoré už cibria techniku. Ja som dostala dve neplávajúce. S deťmi sa nám pracuje veľmi dobre. Využívame podľa ich schopností všetky pomôcky, ktoré máme k dispozícii a máme radosť z toho ako napredujú. Aj tie pôvodne neplávajúce  už skáču do vody, vynárajú sa, splývajú s doskou“, uviedla trénerka Gregorová. Blíži sa poludnie a tréning sa pomaly končí. Nastáva čas spoločne zapózovať pred objektívom fotoaparátu či zodpovedať pár otázok, ako sa deťom v kempe páči. „Ešte mám ďaleku cestu k tomu, aby som bol paralympionik, ale raz sa ním stať je mojím cieľom. Páči sa mi najmä kraul, lebo je to najrýchlejší plavecký štýl a chcel by som sa ho poriadne naučiť“, povedal nám 16 -ročný Marek Roštek zo Žiliny. Zároveň dodáva, že voda mu veľmi pomáha a prvé pohyby začal ako dieťa robiť práve v nej. Alex Hrušovský z Bešeňova je síce od neho o dva roky mladší, ale už ostrieľanejší harcovník, ktorý má za sebou aj viacero pretekov. Spolu so Simonou Sadovskou trénujú v Nových Zámkoch a využili možnosť zlepšiť svoju výkonnosť práve v tomto kempe. Alex pláva už siedmy rok a momentálne je jeho trénerkou Alexandra Klimantová. „Na plávaní mám najradšej preteky.…

Sledujte zajtra Reflex na TV Markíza

V piatok 18. augusta o 17:25 hod. odvysiela TV Markíza v relácii Reflex reportáž o práve prebiehajúcich mládežníckych kempoch v rámci projektu „Hľadáme talenty 2017“.


Organizuje ich SPV v spolupráci so svojim hlavným partnerom Allianz – Slovenská poisťovňa a Nadáciou Markíza.


Príďte dnes na besedu s hrdinami knihy

Kníhkupectvo Pantha Rhei na Poštovej ulici v Bratislave bude dnes od 16. hod. miestom prezentácie knihy Mal som (vždy)  šťastie 2, ktorú bude moderovať Dado Nagy. Publikácia vyšla vo vydavateľstve Perfekt.


Okrem autorov Jána Riapoša a Evy Bacigalovej sa účastníci dnešnej prezentácie môžu tešiť aj na vozíčkárov Tomáša Masaryka a Ladislava Bočkora, o osudoch ktorých sa dočítate aj v knihe. Rovnako ako o Robovi Opatovskom, ktorý bude zároveň hudobným hosťom akcie.

Už dnes o 16:00. hod. Tešíme sa na Vás!