Od víťazstva k víťazstvu
Prvá v Záhrebe, najlepšia v Argentíne, Mexiku aj na pretekoch v Severnom Írsku. Desaťročná parataekwondistka Dominika Kuchtová zbiera jeden triumf za druhým. „Už má tých medailí 23 či 24. Budeme musieť dokúpiť poličku,“ usmieva sa jej mama Mirka Kuchtová.
Malá Dominika mamu vytrápila poriadne. Narodila sa ako jedno z dvojčiat v 24. týždni tehotenstva. Vážila len 730 g a merala 31 centimetrov. O svoje dvojča prišla, dnes má len 17-ročnú sestru Natáliu, no napriek množstvu komplikácií, zdravotne znevýhodnené dievčatko bojuje na tomto svete ďalej. „Mentálne je v poriadku, ako žiačka je výborná, ale je zrakovo aj telesne postihnutá. Telesné postihnutie vidieť iba keď behá alebo robí nejaké úkony, ktoré nedokáže spraviť. No má viacero multiorgánových poškodení – oči, črevá, pľúca, má nález na mozgu. Oči má mínus osemnástky, bez okuliarov sa veľmi neorientuje. Začiatky boli ťažké, nevedela som, či prežije, no teraz je to už v pohode. Aj keď je krehká a musím ju chrániť. No som nesmierne rada, že športuje. A vďačná. Nebyť pomoci z SPV nemohli by sme si to dovoliť,“ vraví Miroslava Kuchtová. Dominika, žiačka ZŠ na Mokrohájskej, patrí medzi vybrané paralympijské nádeje podporované z projektu Nadácie SPV. Parataekwondo trénuje v klube tri razy do týždňa a ešte stíha aj plávať.
Ako zvládla za ten čas precestovať a absolvovať toľko víťazných turnajov? „Tak to nie je. Boli sme na pretekoch len vo februári v Záhrebe. Ostatné absolvujeme online alebo nahráme cvičenie na video a pošleme mailom. Keď je súťaž online, príde nám čas, kedy má byť nachystaná na vystúpenie. Dominika odcvičí a potom už len čakáme na výsledok. V Argentíne im trvalo dva týždne, kým poslali diplom a medailu. Zo Severného Írska jej poslali zasa dobok, čo je kimono používané v taekwonde,“ vraví mama.
Zatiaľ chodia len zlaté medaily. A Dominika je z toho trochu smutná. „Keď ja by som chcela aj striebornú a bronzovú,“ prezradila nám so sklonenou hlavou, keď sme u nej zisťovali, ako sa jej tie víťazstvá páčia.
Viditeľný pokrok
Taekwondu sa venuje už vyše roka a pol. Do ostrého kontaktu so súperom sa však sympatické dievčatko s okuliarmi púšťať nemôže. Bol by to príliš veľký risk. Trénuje špeciálnu disciplínu nazvanú Poomsae.
„Ide o súborné cvičenie, boj proti imaginárnym súperom. Patrí do neho ukážka techník, úderov, kopov, postojov. Hodnotí sa v prvom rade technika a potom je tzv. technická, estetická časť. Tam musí pretekár predviesť dynamický prejav. Tá technika musí byť silná, dôrazná, prierazná. A zároveň ladná,” vysvetľuje jej tréner Peter Zagyi z ŠKP Ryong Bratislava. Nadšený z pokroku, ktorý za vyše 18 mesiacov v klube Dominika urobila. „Stále je čo zlepšovať, ale je obrovský. Tá disciplína je pre ňu ideálna,“ konštatuje Zagyi. Poomsae vymyslela Svetová federácia taekwonda v roku 2013 špeciálne pre paralympijské súťaže a disciplína bola zaradená aj do programu preloženej tokijskej paralympiády.
„Úplne všetko ma na tom baví,“ prezradila nám Dominika, ktorá má jeden veľký sen. Prebojovať sa na paralympiádu. „Fakt by som jej to dopriala. A keby to nevyšlo súťažne, tak aspoň v úlohe diváčky. Súťaže naživo však má rada. Najlepšie čo možno najväčšiu konkurenciu. V Záhrebe získala viac bodov aj ako 30 či 40-ročná pretekárka. Bola najlepšia medzi všetkými ženami. Uvidíme, ako jej to pôjde, keď bude staršia a bude môcť súťažiť aj na šampionátoch. Dovtedy bude môcť trénovať aj na Bobovi. Je to taká bábka – niečo ako boxerské vrece – ktoré sme jej objednali z Česka, aby si na tom mohla trénovať údery a kopy. Každú chvíľu by mal doraziť,“ teší sa mama, ktorá sa výchove a športovej príprave dcéry venuje na plný úväzok. „Myslím si, že pri parataekwonde zostane, ale aj keď by si vymyslela niečo iné, podporím ju v čomkoľvek. Hlavne že niekam patrí. Predtým ju nikam nechceli zobrať. Každý sa bál. A ona šport miluje odmala,“ vraví Mirka Kuchtová.
Pretekárov pribúda
Parataekwondo sa už pomaly udomácňuje aj na Slovensku. „Máme zhruba dvadsať pretekárov a ich počet stále narastá. Prvým bol Roman Farkaš z Rimavskej Soboty, kde funguje jeden z našich klubov. Parataekwondo však funguje aj v Hnúšti, v Trenčíne či v Bratislave, no ak by sa niekto chcel prihlásiť aj v niektorom z ďalších našich klubov, stačí sa ozvať k nám na zväz a dohodneme sa,“ vysvetľuje Pavel Ižarik, šéf Slovenskej asociácie taekwondo, ktorá zastrešuje aj parataekwondo.
Ako nám prezradil, toto pôvodne kórejské umenie sebeobrany, sa dnes dá u nás trénovať aj v Košiciach, Zvolene, Snine či v Liptovskom Mikuláši. „V Humennom a v Rožňave máme dokonca dva kluby,“ pochvaľuje si.
RASTISLAV HRÍBIK