„Mami, veď to muselo byť super, keď si súťažila,“ vyhlásila jedna z dcér bývalej austrálskej paraatlétky na vozíku Elizy Ault-Connellovej, keď spolu pozerali program finálových disciplín paralympijských hier na atletickom ovále v Riu 2016. „Netušila som, že je to také vzrušujúce,“ pridala sa druhá dcéra. „Veď to je úžasné. A nechceš to znovu skúsiť?“ pýtali sa zrazu zvedavo obe dievčatá.
To bol prvý moment, kedy sa v tom čase 34-ročná Austrálčanka začala možným návratom na atletické ovály zaoberať. Dnes už má – aj vďaka plnej podpore rodiny – istotu štartu v Tokiu a uvažuje, že vydrží možno aj dlhšie. Z jej najstaršej dcéry rastie austrálska nádej v skoku do diaľky a Ault-Connellová tajne dúfa, že sa jej veľký sen súťažiť na OH 2028 v Los Angeles vyplní. „Mohli by sme tam byť spolu. Ja na olympiáde, ty na paralympiáde,“ povedala jej. „Nebudem klamať, bolo by to naozaj skvelé,“ zasnívala sa aj jej mama.
Zlom spôsobila meningitída
Eliza v šestnástich dostala meningitídu, po ktorej upadla do kómy. Bakteriálny zápal jej napadol nohy. Aby vôbec mala šancu prežiť, museli jej lekári obe nad kolenami amputovať. Dovtedy nádejná basketbalistka a hráčka netbalu, ktorý je v Austrálii populárny dodnes, musela začať nový život. No nerezignovala. Po pol roku v nemocnici a špeciálnych protézach, ktoré jej umožňovali ďalej chodiť, sa vrátila do života a našla si aj cestu k novému športu – atletike.
Súťažila na vozíku, pretekala na dlhších tratiach. Už ako 21-ročná štartovala na Hrách Commonwealthu, o rok neskôr jej na svetovom šampionáte vo francúzskom Lille po finále na 400 m vešali na krk striebornú medailu (kategória T54).
Ak by tisícpäťstovka a osemstovka neboli v tejto kategórii na hrách v Aténach 2004 len ukážkové disciplíny, mohla byť z nej aj paralympijská medailistka. No Elizu to neodradilo. Chcela svoju mentálnu a fyzickú pripravenosť demonštrovať o štyri roky neskôr na paralympiáde v Pekingu.
Keď vás teší neúčasť
Napokon na hry necestovala, no až tak veľmi nebanovala. V jej živote sa udial ten najväčší zázrak. Dvanásť mesiacov pred začiatkom pekinskej paralympiády zostala tehotná, hoci jej lekári po tom, čo sa vystrábila z choroby svorne tvrdili, že deti pravdepodobne nikdy mať nebude. „Bol to totálny šok, ale krásny. Ale bolo absolútne jasné, čo bola v tej chvíli priorita. Rodina,“ cituje oficiálny server Medzinárodného paralympijského výboru paralympic.org slová austrálskej paralympioničky. Za slobodna Stankovicovej.
S manželom Kieranom, ktorý po prekonaní detskej mozgovej obrny súťažil v paralympijskom športe tiež (dokonca je dvojnásobným paralympijským šampiónom zo Sydney v atletických pretekoch štafiet na 4 x100 aj 4×400 metrov) napokon vychovala tri deti. Dve dcéry a jedného syna. Na šport pri množstve rodinných povinností, znásobených zdravotným znevýhodnením oboch rodičov, nebolo času.
Prekvapenie na ľadničke
Po desaťročnej odmlke však prišiel spomínaný televízny podvečer pred televíziou a paralympijským prenosom z Ria. A Eliza sa do toho vrhla znovu.
„Bez pomoci rodiny a zladenia všetkých povinností by to určite nešlo, ale napokon sme našli rytmus a ja som mohla začať znovu naplno trénovať. A aj po tej desaťročnej prestávke som dúfala, že sa mi to mohlo podariť,“ priznáva Ault-Connellová.
Počas prípravy si Eliza pred dvoma rokmi na londýnskom maratóne vyjazdila medzi vozičkárkami štvrté miesto, rok predtým brala na Hrách Commonwealthu v rovnakej disciplíne bronz.
Jej nomináciu do Tokia však musel potvrdiť Austrálsky paralympijský výbor. „Nebudem tajiť, keď tá obálka s nomináciou prišla, bola som na seba nesmierne hrdá. Že som to dokázala. Vyložila som ju na ľadničku. Tak, aby na ňu deti, keď som vrátia do školy, videli a pozreli sa sami. Strašne som bola zvedavá, ako na to budú reagovať. Ako ju otvoria, pozrú na mňa a ja im poviem: Ideme do Tokia,“ spomínala na mimoriadne sladký okamih austrálska športovkyňa, ktorej sa za svoju oddanosť športu ušlo aj štátne vyznamenanie. A mimoriadne si cenila aj podporu, akú sa jej v mestečku Albury-Wodonga v štáte Nový Južný Wales, kde momentálne žije a trénuje, dostalo.
Blížiacej sa odloženej paralympiády v japonskom hlavnom meste sa už čoskoro štyridsaťročná Austrálčanka (narodená 19. septembra 1981 v Sydney) nevie dočkať. „Nejde len o samotný štart. Budú to Hry po pandémii a dôkaz, že sa svet hádam vracia do normálu. Musím byť k sebe úprimná, nemám už dvadsať a nie je isté, že dokážem konkurovať najlepším, no o to viac sa teším. A dám do toho všetko. Pre seba aj pre moje deti,“ tvrdí austrálska paraatlétka.
RASTISLAV HRÍBIK