Pamätáte sa na Petrove začiatky pri lukostreľbe?
Prišiel za mnou v roku 2005. V Tatranskej Lomnici vtedy prebiehali majstrovstvá SR v terčovej lukostreľbe, ktoré sme organizovali. On sa tam prišiel pozrieť. Po súťaži ma oslovil s tým, že by sa chcel tiež venovať tomuto športu. Priznám sa, že keď som ho videl, nedával som mu veľké šance na úspech. Chýbajú mu totiž obe nohy, no väčším problémom bola dlaň ľavej ruky, o ktorú prišiel po kolízií s vlakom. Nevedel som si predstaviť, ako by mohol držať luk.
Zisťovali ste aj prečo si vybral práve tento šport?
V tom istom roku sa konal na Remate prieskum, na ktorom chcel Peťo vedieť, aký šport by mohol so svojím znevýhodnením robiť. Vyskúšal si niekoľko športov, no napokon sa rozhodol pre lukostreľbu. Jeho zanietenie pre tento šport bolo tak silné, že som mu jednoducho nemohol povedať nie. Začal som hľadať spôsob, ako mu prispôsobiť luk do takej miery, aby mohol strieľať. Sledoval som detailnejšie jednotlivé druhy zdravotných znevýhodnení. Nakoniec som našiel jedného lukostrelca, ktorý strieľa so zubami. Na tetive mal špeciálne urobené zubadlo. Zdravou rukou natiahol luk, potom už len pustil zubadlo a prišiel výstrel.
Takže sa vám predsa len podarilo nájsť spôsob?
Nie tak celkom. Vyskúšali sme zubadlo, no Petra z toho boleli zuby. Povedali sme si, že tadiaľto cesta nevedie. Znova sme sa ocitli, takpovediac na začiatku. Podarilo sa nám však vymyslieť protézu, ktorá bola ukotvená na luku. Do nej Peťo vložil pahýľ a tak mohol strieľať.
Po dvoch rokoch intenzívnej prípravy sa dostavil prvý fantastický výsledok v podobe titulu majstra sveta. Potom sa však Peter ako by trochu vytratil z lukostreleckej mapy. Čo sa stalo?
Po niekoľkých rokoch vyšlo najavo, že Peter je dominantný ľavák. Bohužiaľ, prišiel práve o ľavú ruku. Všetko sme museli odhodiť preč a vymysleli sme vypúšťač, ktorý používame dodnes. Ten mu pomáha natiahnuť tetivu a zamieriť do stredu terča. Podstatné bolo, že sa dokázal vrátiť späť medzi elitu. Kým v Londýne strieľal pravou rukou, na posledných PH už vypúšťal šíp silnejšou ľavou. Musím uznať, že ešte som nevidel niekoho, kto by za tak krátky čas vedel strieľať oboma rukami rovnako dobre. Vlastne, ešte lepšie.
Na paralympijské hry do Ria ste si vybojovali len dve miestenky. Predtým to bývali aspoň 3-4 miesta. Znížili sa teda aj šance na medailu?
Je pravdou, že počet slovenských reprezentantov v lukostreľbe bol nižší ako po minulé roky, no napriek tomu som veril, že môžeme byť úspešní. Nasvedčovali tomu aj samotné výkony oboch našich športovcov Marcela Pavlíka i Petra Kinika po úvodných tréningoch už v dejisku hier. Chlapci vyzerali byť uvoľnení a koncentrovaní dosiahnuť svoje maximum. Kvalifikačné výsledky to len potvrdili.
V spomínanej kvalifikácii sa darilo obom zástupcom. Peter si vystrieľal tretie a Marcel šieste miesto. Rozstrel je však lotéria, kto z koho….
Presne tak. Ako prvý v ňom začínal Marcel Pavlík, ktorého vtipy zabávali aj samotných novinárov. Táto pohoda ho však sprevádzala len do štvrťfinále, v ktorom podľahol mladému čínskemu lukostrelcovi. Marcel mal stupňovať svoju formu. Nanešťastie, stal sa pravý opak. Kým v prvom súboji dosiahol 141 bodov, v druhom to bolo o bod menej a v treťom dueli získal už len 138 bodov. Určite mal na viac. Nemá problém urobiť 145/150 bodov. Museli sme sa tak uspokojiť so solídnym piatym miestom.
Výkony nášho úspešnejšieho Petra Kinika boli tiež ako na hojdačke. Dokázal sa dostať z nepriaznivého stavu, no aj prehrať, prakticky vyhratý zápas. Čo zohrávalo najdôležitejšiu úlohu?
Ťažko povedať, čo ho dokázalo vyviesť z miery. Začal však veľmi zle. V úvodnom zápase prehrával po prvých dvoch sadách 41:50. Tlak mi stúpol asi na dvesto. Ihneď som šiel za ním. Prízvukoval som mu, aby sa upokojil. Nič ešte nebolo stratené. Veril som, že mladý Španiel z konca tabuľky nezvládne to napätie a neudrží si deväť bodový náskok. Tak sa aj stalo. Petrovi to tam začalo „padať“ a výhra bola na svete. Štvrťfinálový súper Kórejčan Dong-Sub Koo, začal ako z veľkej knihy. Triafal samé desiatky. Potom ale Peter zabral a zvíťazil o dva body 127:125.
Pred vami boli už len posledné dva duely. Ako ich hodnotíte vy?
V semifinálovom boji o medaily stál v ceste český majster sveta a víťaz PH 2008 David Drahoninský. Hoci s ním mal Peter pozitívnu bilanciu a zápas jasne vo svojich rukách, osud to chcel inak. Pred poslednou streľbou mal náš reprezentant náskok štyroch bodov 104:100. Keď videl, že do vytúženého cieľa zostáva už len krôčik, uponáhľal sa a zápas nakoniec prehral. Nepočúval pritom moje odpočítavanie. Na vystrelenie je totiž 20 sekúnd. On prestal brať odrátavanie časomiery do úvahy a vystrelil, desať, deväť, na osem. Výstrel nebol pripravený, nebol uvoľnený, nebol skoncentrovaný. Doslova a do písmena. Drahoninský sa otočil a ďakoval Petrovi za postup do finále. Pred duelom o bronz sme si povedali, že tento zápas už nesmieme pustiť z našich rúk. So záverečným skóre 133:125 v náš prospech si Peter Kinik užíval chuť prvého cenného kovu. Mňa ako trénera tento výsledok, samozrejme, veľmi teší, lebo som celú čas aj jeho osobným trénerom.
Už pred OH sa veľa hovorilo o nebezpečnom víruse zika, ale aj o nekvalitných podmienkach bývania. Potvrdili sa tieto informácie?
Sme radi, že v našom prípade išlo len o fámy. Nezaznamenali sme žiaden zvýšený výskyt komárov, ani nič podobné. Čo sa týka ubytovania v dedine, nebolo až tak komfortné ako v predošlých dejiskách. Na izbe neboli skrine, len akési kovové rámy obtiahnuté látkou. Smutný pohľad sa nám však naskytal pri porovnaní chudoby a moderného Ria. Nad tréningovým štadiónom žili chudobní ľudia z najnižších vrstiev. Živobytie týchto ľudí je spojené najmä s predajom omamných látok. Počas jedného tréningu sa dokonca spustila silná streľba zo samopalu. Nevedeli sme o čo ide. Upokojovali nás až samotní organizátori, ktorí nám vysvetlili, že príčinou streľby je dovoz drog do oblasti. Obchody tak mohli začať.
Čo vás potešilo a čo naopak zarmútilo na tohtoročných PH?
Za pozitívum považujem výber zo 100 druhov jedál, ktoré bolo v paralympijskej dedine k dispozícií 24 hodín denne. Prvýkrát sme mali vlastný slovenský dom, kde sa stretávali športovci po získaní medaily. Spolu s trénermi ich obliekali do trička podľa farby medaily. K tomu úspešní reprezentanti dostali aj maskota hier. Okrem toho sa tam nachádzala slovenská kuchyňa. Ja osobne, som slovenský dom navštívil dvakrát. Chýbalo mi už pravé slovenské jedlo. Tak som si dal naše bryndzové halušky a pečené rebierko s kapustou. Nevýhodou, ale bolo, že vzdialenosť medzi paralympijskou dedinou, kde sme bývali a slovenským domom bola desiatky kilometrov. Podobne to bolo aj s našim tréningovým štadiónom, kde sme cestovali niekoľko hodín. Rio má totiž asi trikrát viac obyvateľov ako celá naša krajina, tak si asi viete predstaviť, ako to tam vyzeralo.
Pýšiť sa medailou z paralympiády musí byť skvelý pocit. No odvtedy ubehlo už niekoľko mesiacov a pred vami stoja nové podujatia a nové výzvy. Aké sú teda vaše ďalšie plány do budúcna?
Pred nami sú teraz štyri roky poctivej prípravy na Tokio 2020. Verím, že sa nám tam podarí získať ešte lepšie umiestnenia ako v tomto roku. Najbližšie nás však čakajú MS v Pekingu, na ktorých bude prvýkrát štartovať nový slovenský zmiešaný tím v zložení Marián Marečák a Diana Pashchenkova. Taktiež hľadáme aj propozície na Svetový pohár do Dubaja. Ide totiž o nový svetový turnaj. Ja som Petrovi sľúbil, že ak získa medailu, tak tam pôjdeme. Žiadne z týchto podujatí nechceme podceniť. Preto sú už tréningy v mestskej športovej hale v plnom prúde. Chceme sa čo najlepšie pripraviť na blížiace sa preteky.
PATRIK HREBEŇÁR