Ekonomickú univerzitu v Bratislave dokončil s červeným diplomom, k čomu mu blahoželal sám rektor. Poradil si aj so zákerným rakovinovým nádorom, ktorý ho už v šestnástich donútil absolvovať amputáciu pravej nohy. Naučil sa chodiť na barlách tak, že bol rýchlejší ako ostatní.
Na cyklistickom ovále začal rýchlo vyhrávať tiež. V disciplíne 1 km s pevným štartom sa stal najskôr majstrom sveta (1998 v Colorado Springs) a neskôr aj paralympijským šampiónom (Sydney 2000). Aj v škole života si počínal nadmieru úspešne. Spolu s Jánom Jurášom a úradujúcim predsedom Slovenského paralympijského výboru Jánom Riapošom spoluzakladal projekt „Na kolesách proti rakovine“, ktorý športovcom s boji s touto zákernou chorobou pomáha dodnes. Počas jednotlivých akcií sa na podporu boja s rakovinou vyzbierali desiatky tisíc eur.
Zhubný nádor napokon slovenského paralympionika Radovana Kaufmana predsa len dostal, dožil sa len 25 rokov. Život charizmatického rodáka z Partizánskeho, ktorý zomrel v júni 2003, však bol dôkazom, že sa oplatí po ten čas, aký nám je na tomto svete daný, v živote bojovať.
Práve príbehom večného a nezlomného optimistu začíname seriál o paralympijských hrdinoch a našich funkcionároch, ktorí už nie sú medzi nami. Postupne vám predstavíme ďalšie osobnosti, ktoré nám ešte aj dnes v paralympijskom hnutí tak bolestne chýbajú.
Nikdy sa neľutoval
„Sú ľudia, ktorí ťažké zranenie, úraz, nehodu alebo dlhodobú chorobu spracujú a vyhodnotia ako svoju fatálnu chybu či zlyhanie, padnú do role obete, ktorá si svoj osud zaslúži, v horšom prípade do depresií a pochybností o sebe a zmysle svojho života. Radko sa však po prekonaní rakoviny a amputácii nohy nezačal ľutovať a neutiahol sa pred svetom. Práve naopak. Chcel dokázať celému svetu, že hendikepovaní ľudia nie sú iní, majú tiež svoje ciele a ambície a dokážu v živote všetko, čo chcú. Pritom to vôbec nemal jednoduché. Pred dvadsiatimi rokmi sa okolie predsa len pozeralo na ľudí s telesným postihnutím inak ako dnes,“ spomínala na svojho syna v rozhovore s našou spolupracovníčkou Evou Bacigalovou Alena Kaufmanová, v ktorej náručí 16. júna 2003 naposledy vydýchol.
Rado sa najskôr pokúšal presadiť v zjazdovom lyžovaní, keď však objavil bicykel, presedlal na cyklistiku. Po amputácii mal šancu jazdiť s protézou, no tá mu prekážala. Nesedela. Zvykol si preto šliapať do pedálov len jednou nohou. A ako mu to išlo. Už v dvadsiatich šiel na svetový šampionát do Colorada Springs a domov sa vrátil so zlatom na 1 km s pevným štartom a k tomu so svetovým rekordom. V stíhačke jednotlivcov bral striebro, v cestných pretekoch bronz. Striebro a bronz si odviezol aj o rok neskôr z majstrovstiev Európy.
Štartovať mal už v roku 1996 na paralympiáde v Atlante, no krátko pred odchodom spadol. „Poranil si hlavu na dráhe v Bratislave a skončil v bezvedomí. Tesne pred odletom. Bola to jedna z najväčších tragédií v mojom živote,“ spomínal na nešťastnú udalosť jeho prvý tréner Peter Matiaško.
Bol to podľa jeho slov jeden z najväčších talentov, aké kedy mal náš priekopník paracyklistiky na Slovensku možnosť trénovať. „Absolútny maximalista. Druhé miesto nebral, ani dvojku v škole. Keď ju dostal, nebolo s ním reči. Poznal som len málo takých ctižiadostivých športovcov, ako bol Rado,“ spomínal Matiaško.
Svadba aj vyznamenanie
Druhú paralympijskú šancu – hry v Sydney 2000 si však už Kaufman nenechal ujsť. A člen klub Remata Handlová nesklamal. Hneď v prvých pretekoch vystúpil na najvyšší stupeň. Na obľúbenom kilometri s pevným štartom na neho žiadny zo súperov nestačil. Aj keď už vtedy mal podľa Matiaška znovu veľké bolesti. Chcel aj zlato z cestných pretekov, no musel sa uspokojiť so štvrtým miestom. „Bol najväčší favorit. Tak sa neho ostatné tímy dohodli, aby nemal šancu uspieť,“ spomínal na preteky Matiaško.
Koho by vtedy napadlo, že to bude jeho posledný štart na vrcholnom podujatí. Že mu osud dopraje už len tri roky života. V roku 2002 musel znovu na operáciu, počas ktorej mu pre osteosarkóm amputovali ľavú lopatku. Rado bojoval ďalej, no v júni nasledujúceho roku svoj boj definitívne prehral. Krátko pred svojim skonom sa ešte stihol oženiť s priateľkou Zuzkou. „V sobotu som ho zosobášil, v pondelok umrel. Keď som sa ho v nedeľu pýtal, kde má manželku, odpovedal, že ju poslal na Krétu. Ja končím, ona to nesmie vidieť, povedal mi,“ spomína na posledné Radove dni v TV Lux kňaz Vladimír Farkaš, Kaufmanov blízky priateľ (viac na http://www.tvlux.sk/archiv/play/17444).
Z rúk vtedajšieho prezidenta Rudolfa Schustera si Kaufman stihol ešte prevziať vysoké štátne vyznamenanie. Záverečného podujatia prvého ročníka akcie Na kolesách proti rakovine v Liptovskom Hrádku sa už nedožil. Zomrel dva týždne predtým.
Socha aj škola
Dnes nesie jeho meno aj škola v Partizánskom, ktorú v detstve navštevoval. Mimochodom, je to prvá verejná budova pomenovaná po slovenskom paralympionikovi.
Jeho príbeh nám dnes pripomína aj socha, ktorú navrhol a v Partizánskom realizoval Slovenský paralympijský výbor spolu s Nadáciou SPV. „Je to symbolická socha, ktorá nemá byť len pietnym miestom, ale aj miestom, kde deti prídu a budú čerpať energiu z Kaufmannovho odkazu,“ vyhlásil predseda Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš.
V Partizánskom sa v júni pravidelne na jeho počesť koná Deň Radovana Kaufmana. Je to projekt zameraný na deti a mládež, ktorý si okrem pamiatky na jedinečného športovca kladie za cieľ priblížiť ostatným pozitívny význam paralympijského hnutia. Jeho podprojektom je súťaž „O zlatý odznak Radovana Kaufmana“ pre deti zo základných a špeciálnych škôl. Deti si merajú sily v disciplínach ako beh na 4 x 10 metrov, či skoky z miesta do diaľky (viac na stránke https://radovankaufman.sk).
Život Rada Kaufmana inšpiroval aj autorov projektu Nadácie SPV RK Ignis – cena charakteru (https://rkignis.sk). Autormi ocenenia sú akademický maliar Stano Trepač a akademický sochár Ján Ťapák. Predlohou ocenenia pre vyznamenanie (SPV ho každoročne udeľuje ľuďom, ktorí sa pričinili o rozvoj životného priestoru pre zdravotne znevýhodnených ľudí či svojimi činmi napĺňali odkaz a ideu paralympijskej rodiny) sa stal práve život Rada Kaufmana. Soška znázorňuje nášho paracyklistu stojaceho na jednej nohe s kolesom v rukách. Je to symbolika vôle, vytrvalosti a života vo vlastných rukách – t. j. pilierov, ktorými sa náš zosnulý paralympijský šampión riadil celý život. Škoda, že taký krátky…
RASTISLAV HRÍBIK