Rodák z Prešova (35) bude štartovať v skupine MC 5, čiže so „štvorkárom“ Metelkom sa v priamom súboji na dráhe nestretne.
Cyklistike sa venoval od ôsmej triedy ZŠ a od tretieho ročníka na strednej škole hlavne dráhovej. Medzi juniormi si vybojoval najskôr dve bronzové medaily, čo ho motivovalo k tomu, aby zabojoval o titul republikového šampióna. Stalo sa – a boli z toho až štyri zlaté – v šprinte na 200 m, na 1 km, v individuálnej 3 km stíhačke aj na rovnakej trati v súťaži družstiev.
Jeho kariéra však nenabrala strmú „saganovskú“ krivku. Ultimátum trénera, že sa bude venovať škole alebo cyklistike, mu nesadlo. Namiesto dvoch kolies dal prednosť Komenskému a vyštudoval v Prešove Fakultu športu. Cyklistické prázdno vypĺňal pár rokov amatérskymi pretekmi a zároveň robil inštruktora vo fitnesscentre.
Medzitým sa priženil do Nových Zámkov a k svojmu obľúbenému športu sa aktívne vrátil v roku 2016 – už medzi paralympionikmi. „Hoci som pretekal so zdravými, od narodenia mám kratšiu achilovku na pravej nohe, ako aj atrofované lýtko a stehno, čiže majú menší objem“, vysvetľuje dôvod, ktorý mu umožňuje štartovať v športe zdravotne znevýhodnených.
A kto ho tam nasmeroval? „Ešte keď som žil v Poprade a robil policajta, som sa cez kolegov – triatlonistov dostal k Patrikovi Kurilovi (majster sveta a držiteľ bronzovej medaily z PH 2016 v Riu), ktorý mi dal kontakt na reprezentačného trénera Braňa Režňáka. A to, čom som dovtedy iba nosil v hlave, som postupne začal napĺňať, teda súťažiť v paracyklistike“, vysvetľuje.
Hoci sa považuje za dráhara, do sveta paralympijského športu vstúpil na cestných pretekoch. Zahraničný debut zažil v spomínanom roku 2016 na pretekoch Svetového pohára v belgickom Oostende, kde však polámal bicykel. Paradoxne – po kolízii s Paťom Kurilom… „Na cestu som dosť ťažký, ale keďže v paracyklistike sa jazdí väčšinou po rovine a špurt mi vyhovuje, skúsil som to“, hovorí a dodáva, že k tomu prispel aj fakt, že dráhový bicykel v tom čase nevlastnil, iba cestný.
V roku 2017 už štartoval na svojich prvých cestných MS v juhoafrickom Pietermaritzburgu a zaknihoval dve 10. miesta v časovke aj v cestných pretekoch s hromadným štartom. Na vlaňajšom šampionáte v talianskom Maniagu si už v oboch disciplínach polepšil o dve miesta. Doteraz najlepší výsledok urobil vlani na Svetovom pohári v holandskom Emmene, kde skončil v časovke na 4. mieste. „To som už mal časovkársky bicykel a posunulo ma to“. V roku 2018 pribudli na jeho konto aj prvenstvá v pretekoch Európskeho pohára vo svojej kategórii MC5, čo tiež dokumentuje jeho vzostup. „Myslím, že môžeme mať onedlho ďalšieho elitného paracyklistu. Vlohy aj vôľu na to má“, konštatuje na margo Ondreja reprezentačný tréner Branislav Režňák.
Dokázať to môže už v marci na dráhe v Apeldoorne, kde bude štartovať v disciplíne 1 km s pevným štartom a v stíhacích pretekoch na 4 km. A aký výsledok by ho v premiére na dráhe uspokojil? „Umiestnenie do 6. miesta“, odpovie z voleja. Na tieto preteky trénuje so zdravými slovenskými dráharmi na ovále Ferry Dusika Halle vo Viedni. „Cestujem tam jeden až dvakrát týždenne, zvyšok oddriem na ceste, keďže gros tréningu na dráhu sa aj tak odohráva na ceste. Iba techniku, vrátane náklonov, dopilujeme na dráhe. V lete využívam na tréningy aj dráhu v Prešove, keď som u rodičov“, vysvetľuje paracyklista, ktorý už myslí na PH Tokio 2020. Tam by rád zažil svoju premiéru a ako hovorí – rovno na dráhe aj na ceste. Tak mu držme palce, nech to vyjde!
ROMAN VÉGH