Slnko sa opieralo do lyží opretých o kontajner, kde sa vďaka servismenom „rodí“ ich rýchlosť. Miro Haraus ležal cez obed vonku na masážnom stole, jemne regeneroval, no hlavne sa snažil zablokovať v hlave akékoľvek pochybnosti. Reprezentačný tréner už na neho netlačil. Len si čupol a zopakoval: „Hlavne príď do cieľa…“
Na dvoch predchádzajúcich zimných paralympiádach získal striebro aj dva bronzy, no zlato mu prekĺzavalo cez prsty. Odvtedy však vyhral veľký glóbus vo Svetovom pohári aj titul majstra sveta. Len paralympijské zlato už chýbalo do zbierky. „Už som o tom nechcel počúvať ani rozmýšľať,“ priznal úprimne. Ako dobre že sme sa bavili o lyžiach, o skorom vstávaní, o strave, ba trochu aj o vede. Hlava potrebovala vypnúť, aby v rozhodujúce chvíle zapli naplno nohy.
Očakávania zhustli o to viac, že na druhej priečke mu dýchal na chrbát ďalší slovenský reprezentant Jakub Krako, ktorý už v Pjongčangu získal striebro v zjazde a zlato v Super G. Obaja, Miro aj Jakub mohli v superkombinácii zvíťaziť ale mohli sa aj pod vzájomným tlakom v slalomových bránkach zamotať. Jakub sa zdal byť napätejší. Slalomy mu totiž v aktuálnej sezóne veľmi nevychádzali. „Z ôsmych štartov som bol spokojný len s dvomi,“ prezradil. Keď sme však pred obhliadkou slalomovej trate sadali na lanovku, zdalo sa, že už je v pohode. Na štarte však v pohode nebol a vyhodený z rytmu zachytil jednu z brán. V cieli ho v tej chvíli delilo len 8 stotín sekundy od prvej pozície, no následná diskvalifikácia ho obrala aj o prípadný bronz. Miro Haraus štartoval posledný. Stokrát počul, aby si túto šancu nenechal vziať. Stokrát sa vzpieral dobiedzavým myšlienkam o tom, že sa to už nemusí nikdy v živote zopakovať. Išiel koncentrovane, dôsledne každý oblúk, s vedomím, že dnes už zlato z ruky nepustí.
„Vážim si na ňom jeho bojovnosť, húževnatosť a to, že chce stále viac a viac dosiahnuť, že trénuje naplno, neraz aj navyše…,“ usmieval sa jeho navádzač Maroš Hudík, ktorý už priviedol k strieborným medailám v Turíne 2006 Rada Dudáša a v Soči aj Mira Harausa. Zlatá však aj jemu v zbierke chýbala. Po utorku 13. marca veru už nechýba. Miro Haraus svoju úlohu zvládol. Tentoraz bez zaváhania. V cieli na chvíľu uvoľnil emócie bezbrehej radosti. Konečne! Po Henriete Farkašovej a Jakubovi Krakovi je len tretím slovenským športovcom, ktorý získal na ZPH zlatú medailu…
„Hovorievam, že na to, aby ste športovali nepotrebujete peniaze, ale vôľu, chuť a talent,“ prekvapil po pretekoch duchaplnou odpoveďou pre zahraničné médiá. Ešte silnejší však bol moment, keď si padli do náručia s predchádzajúcim navádzačom Martinom Makovníkom, s ktorým stáli na stupňoch víťazov vo Vancouveri 2010. V chlapskom objatí sa skrývali slzy dojatia. Dlhé čakanie na zlato sa skončilo. „Chvalabohu,“ vydýchol si napokon aj „Servo“, reprezentačný tréner, ktorý dobre vedel, že u Mira Harausa je hrana medzi úspechom a sklamaním ostrá ako žiletka…
Stano Ščepán