Záverečný ceremoniál hier sa niesol v duchu symbolického posolstva „Hýbeme svetom“. Minimálne na desať dní sa zimné paralympijské hry skutočne stali najvýznamnejšou športovou ale aj inšpirujúcou udalosťou našej planéty. Spolu 567 športovcov zo 49 krajín vpísalo do najnovšej histórie paralympijského hnutia nové silné príbehy nezlomnosti ľudskej vôle, spolupatričnosti a silnej motivácie pre všetkých, ktorým osud nedoprial plné zdravie. „Na hrách sme mali nielen rekordný počet športovcov, ale aj zástupcov médií – 629, čo je o 15 percent viac než v Soči,“ tešil sa prezident Medzinárodného paralympijského výboru Andrew Parsons. „Priame prenosy a záznamy sa vysielali do viac stovky krajín a priamo v dejisku hier videlo súťaže 343 tisíc divákov, čo je dvojnásobok hier v Turíne 2006.“
Z hľadiska štatistiky je pozoruhodná aj skutočnosť, že minimálne jednu medailu získali športovci z 26 krajín, čo je takisto rekordný počet po prvý raz od Lillehameru 1994. Navyše aj počet krajín so zlatou medailou sa oproti dosiaľ rekordnému Naganu (17) zvýšil na 19. Po prvý raz v histórii získali na ZPH paralympijské zlato športovci z Kazachstanu, Chorvátska, Číny aj z Kórey. Uvádzané čísla sú však len ilustráciou neustále silnejúceho významu športu zdravotne znevýhodnených ľudí. Čoraz širšieho záberu ich príkladov nepoddajnosti a túžby žiť naplno bez ohľadu na limity, s ktorými žijú. „V našich snoch nie je nič nemožné,“ povedal pri otváracom ceremoniáli Andrew Parsons. Zdravotne znevýhodnení športovci, ktorí bojovali o 80 sád medailí denno denne dokazovali, že ľudská vôľa dokáže aj sny meniť na skutočnosť.
Pôsobivý záverečný ceremoniál ZPH v Pjongčangu bol dôstojným vyvrcholením hier s krásnym posolstvom spájania ľudí vášňou k športu, spájania krajín pre spoluprácu, vzájomné pochopenie, podporu ideálov humanizmu. Krásne obrazy kórejských tradícií, hudby, tanca a svetelných ilúzií prenikali pod kožu a minimálne v tých chvíľach nás všetkých robili lepšími. Život je krásny dar bez ohľadu na to, ako sa v ňom ocitneme. Krajší ho však robíme tým, ako ho žijeme. A paralympijskí športovci hľadajú, nachádzajú a ukazujú cestu, ako žiť s hĺbkou, pokorou, vôľou aj radosťou aj vtedy, keď sa zdajú byť radosti nášho sveta nedosiahnuteľné.
Andrew Parsons na záver hier okrem iného povedal: „Každá generácia má šancu meniť svet k lepšiemu. Hrdí paralympionici, toto je váš čas byť vzormi aj katalyzátormi pre inkluzívnejšiu spoločnosť.“
O 21.20 hodine paralympijský oheň na olympijskom a paralympijskom štadióne v Pjongčangu zhasol. Rozhorí sa o dva roky na letných PH v Tokiu a o štyri roky na ZPH v Pekingu. Aby priniesol radosť, chuť naplno žiť, no najmä inšpiráciu aj ďalším zdravotne znevýhodneným športovcom, ktorí obdivujú súčasných najlepších a ktorých obdivujeme bez rozdielu veku, pohlavia či národnosti. Aj ľudia bez rúk, nôh či bez dravých očí dokážu hýbať svetom. Ako Stephen Hawking, ako stovky paralympijských osobností, ktoré vytvorili a umocnili krásne zážitky z XII. ZPH v Pjongčangu.
Stano Ščepán