Kým Slovensko na svoju prvú spinálnu jednotku stále čaká, Česko sa len v nemocniciach môže pochváliť štyrmi (Brno, Praha, Liberec, Ostrava). Ba dokonca vytvorilo aj pozíciu inštruktora sebestačnosti – človeka, ktorý pacientov po poranení miechy učí ako žiť na vozíku. Prvým v takejto funkcii nielen v Česku ale aj v Európe bol výborný český parastolný tenista, bronzový z majstrovstiev sveta i z poslednej paralympiády v Riu 2016 JIŘÍ SUCHÁNEK (38) – dlhoročný súper nášho predsedu SPV Jána Riapoša na vrcholných podujatiach. Rodák z dedinky Mlékojedy pri Neratoviciach, ktorý dnes žije v Mělníku, je už 21 rokov rovnako na vozíku. Spinálne jednotky aj vzhľadom na jeho automobilovú nehodu, ktorá mu 19. 9. 1999 zmenila život, považuje za dôležitú súčasť pomoci pacientom v návrate do života. Aj preto slovenskú petíciu za vytvorenie prvej spinálnej jednotky na Slovensku tak ochotne podpísal. A rád súhlasil aj s rozhovorom pre SPV.
Koľko rokov a kde ste robili inštruktora sebestačnosti?
„Štrnásť. Na spinálnej jednotke v Liberci. Ale už som to zmenil. Pracujem vo firme, ktorá robí invalidné vozíky a má zastúpenia aj na Slovensku. Raz za dva týždne však na dohodu dochádzam do rehabilitačných centier do Šumperka alebo Kladrub, kde pomáham pacientom.“
Bolo ťažké spolupracovať s pacientami po úrazoch, ktoré im otočili život hore nohami. Boli ochotní s vami spolupracovať?
„Je dôležité vedieť, ako si klienta získať. Krátko po úraze je to ťažké, to pripúšťam. Ale keď si trochu navykne na svoj stav a vidí, že sa pomaly začína zlepšovať, začne dôverovať aj tomu inštruktorovi. Ako inštruktor musím vedieť, v ktorej fáze má fungovať, kedy mu urobiť spinálny program. Je však dôležité uvedomovať si, že existujú dva typy spinálnych jednotiek: tie v nemocniciach a potom rehabilitačné jednotky v ústavoch. V nemocnici sa učí sebestačnosti, liečia sa tam dekubity, urologické záležitosti a podobne. Tam sa vlastne pripravujú na to, aby počas rehabilitácie boli schopní cvičiť a makať na sebe. No stalo sa mi, že už po tej nemocničnej fáze bol pacient schopný šoférovať a naložiť si vozík sám do auta. To je veľká vec. Rovnako tak zvládnuť jazdu na vozíku na zadných kolesách.“
Aj vás museli po úraze, ktorý sa vám prihodil v sedemnástich, dávať v nemocnici dokopy. Ako si na to spomínate?
„V čase môjho úrazu ešte v Liberci spinálna jednotka nebola. Vybúral som sa v roku 1999. Tá vznikla až v roku 2003. Ležal som na ventilácii na ARO, odtiaľ som šiel priamo na traumatológiu, kde až taká starostlivosť o klienta ešte nebola. V rehabilitačnom ústave som však už cvičil naplno. Na zemi, na žinenke. Už to bolo cielené.“
Čo hovoríte na skutočnosť, že Česko má štyri spinálne jednotky a Slovensko stále ani jednu?
„Škoda toho, bola by u vás určite prínosom. A nielen preto, že je to špecializované stredisko. Ak sú pacienti s rovnakým postihnutím na jednom mieste, môžu sa hecovať, povzbudzovať, čo je rovnako dôležité. Jeden dokáže to, druhý ono. Na druhej strane my máme spinálne jednotky, vy fungujúci paralympijský výbor. Ale bol som na Slovensko v Kováčovej, pomáhal s Paralelou, mal príspevok v odbornej diskusii. Záujem o jej vytvorenie u vás vnímam, len škoda, že len zo strany odborníkov, ktorí tomu rozumejú.“
Poďme sa pozrieť aj na váš športový život. Práve stolný tenis vám pomohol k plnodnotnému návratu do života. A predseda SPV Ján Riapoš je váš dlhoročný súper za stolom. Na poslednej paralympiáde v Riu ste ho vo štvrťfinále obrali o šancu získať ďalšiu medailu. Ako si na ten zápas spomínate?
„Bolo to úžasné. Hore dolu. Prehrával som už 0:2 na sety a bol už nalomený. Myslel som si, že končím. Tak som skúsil hrať trochu inak, zmenil som to a začalo to fungovať. Keď som dotiahol na 2:2, súper sa trochu rozložil a napokon som v ňom stratil len štyri body. Janko (Riapoš) ma zasa vyradil na majstrovstvách sveta. Vždy, keď proti sebe hráme, je to také malé derby. On je pre mňa veľká ikona športu a poraziť hráča s takým menom a úspechmi je vždy obrovská motivácia. Najmä, keď dlhé roky so mnou vždy vyhrával.“
Máte bronz z majstrovstiev sveta aj paralympiády. Kedy príde zlato?
„Zlato už mám. Doma v podobe manželky. Spolu vychovávame dve deti, päťročného syna a polročnú dcérku.“
RASTISLAV HRÍBIK