Okrem ZPH v Soči to boli svetové šampionáty v stolnom tenise, boccii, streľbe, cyklistike, paratriatlone, či ME v plávaní a atletike. Nechýba ani zopár zaujímavých údajov, dokazujúcich progres vo všetkých oblastiach paralympijského športu za uplynulé štvrťstoročie.
Napríklad PH 1992 v Barcelone videlo 7 miliónov televíznych divákov, Sydney 2000 už 300 miliónov, Atény 2004 1, 8 miliardy a Peking 2008 a Londýn 2012 zhodne 3, 8 miliardy ľudí na celom svete! Sledovanie ZPH stúplo od Turína 2006 po Soči 2014 z 1, 4 na 2, 1 miliardy.
V Barcelone štartovalo 83 krajín, na zatiaľ poslednej letnej paralympiáde v Londýne 164. Porovnanie zimných hier vyznieva nasledovne: Tignes/Albertville 1992 24 krajín – Soči 2014 45 krajín.
Rastúci záujem o paralympijské dianie je markantný aj v počte dobrovoľníkov. V Barcelone 3 000 – v Londýne 70 000, v Tignes/Albertville 450 – v Soči 8 000.
Zaujímavý je aj pohľad na rozširovanie počtu členských štátov IPC. Pred rokom 1989 bol paralympijský šport rozvinutý najmä v Európe, Severnej Amerike, Austrálii a na Novom Zélande. Napríklad na americkom subkontinente bola okrem USA a Kanady členom medzinárodného paralympijského spoločenstva iba Venezuela, v Afrike Maroko, Egypt, Keňa a v Ázii okrem bývalých republik ZSSR aj Južná Kórea, Izrael, Jordánsko, Irak a Irán.
V súčasnosti je už na mape sveta iba zopár bielych miest, resp. štátov nepatriacich do rodiny IPC. Napríklad v Južnej Amerike sú to Paraguaj, Bolívia, v Afrike Eritrea, Svazijsko, v Ázii Jemen či Bhután.