Bývalý dorastenecký majster Slovenska v hode oštepom Marián Kuřeja je rodený optimista. V duchu si neustále opakoval, že to bude dobré, no mokré kuželky sú pre pretekárov so zdravotným znevýhodnením klzké ako studená žaba. Tobôž pre kvadruplegikov, ktorí ich nedokážu pevne uchopiť v dlani. Zdanlivo to vyzerá jednoducho. Chytíte kuželku za hlavičku a odhodíte čo najďalej. Lenže prikovaný na vozík, keď rozhodcovia striehnu na každý pohyb panvy, a navyše s dengľavými prstami…
Pred pätnástimi rokmi v mladíckom rozlete a možno aj nerozvážnosti skákal do vody tak nešťastne, že si zlomil chrbticu. „Veril som, že sa to dá do poriadku. Ku všetkému som pristupoval s optimizmom. Keď som pochopil, že mám po atletickej kariére a že ma čaká život s limitmi, bolo to ťažké,“ pripustil. Bezmála dvojmetrový chlap dával v Kováčovej dokopy telo aj dušu. Skúšal stolný tenis, no ťahalo ho to späť k atletike. Postupne si našiel svoj stratený svet aj priateľku Janu Sučíkovú. „Je úžasný,“ vyhŕkla na jeho adresu. „Má v sebe toľko optimizmu, energie a vôle, že sa od neho sama učím.“
Bola pri ňom aj počas súťaže v Riu. Vo chvíľach, keď v ňom vibrovala úzkosť, srdnatosť aj emócie šťastia. Paralympionici súťažia v hode kuželkou na dvakrát po tri pokusy. Kuřejovi najskôr nedovolili rozhodcovia hádzať jeho kuželkou a potom pri priväzovaní v odhadzovacom sektore riešili jeho podložku. „Nestihol som v limite ani jeden rozhadzovací hod. Trochu ma to rozhodilo. Povedal som si, že v ďalších troch hodoch zabojujem. Štvrtý ešte celkom nevyšiel, ale piaty už áno. Až mi slzy vyhŕkli, keď ho odmerali. Šiesty hod bol následne najlepší a najdlhší. Škoda, že som o cca 10 cm netrafil výseč. Isto by z toho bolo aj striebro,“ usmieval sa po súťaži. Objatie s Janou Súčikovou dávalo tušiť, koľko silných emócií sa zmestí do ich tajomstiev hľadania šťastia. „Stálo ma to dosť síl, prekonávania sa, ale stojí to za to,“ žmurka do svetla televíznej kamery. „Som citlivejší ako sa zdá,“ prezradil a v tej chvíli by ste ho mohli natierať na chlieb. Chlap ako hora s nevládnymi nohami a zviazanými rukami, si so šťastnými očami užíval svoje bronzové pralympijské pohladenie. „O štyri roky to bude ešte lepšie,“ zahlásil akoby mimochodom dobrú správu. Pre seba aj pre všetkých, ktorých svojim príbehom inšpiruje. „Nikdy sa nevzdávajte. Stojí za to bojovať…“ Marián Kuřeja to potvrdil v závere paralympijského finále. Z piatej pozície sa posunul na tretiu a podvečer už stískal svoju prvú paralympijskú medailu v živote.
Stano Ščepán