Prvé slzy sa objavili už pri úvodných otázkach novinárov. Ten najúprimnejší „vodopád“ ľútosti aj uvoľneného napätia sa však spustil, keď jej manžel priniesol dvojročnú Ninku na kolená…
Alena Kánová darovala každú zo svojich doterajších štyroch medailí tým, ktorí sú jej blízki a pomáhajú v živote na vozíku. Možno chcela získať piatu na piatej paralympiáde pre svoju dcérku, možno pre manžela Peťa alebo chcela len potešiť chorého trénera Romana Cibulku, ktorý ju sprevádza od autohavárie v dievčenských rokoch. Krásnu výnimočnú bilanciu však v Riu neobohatí. Prehra vo štvrťfinále ju úprimne mrzela. Vždy bojovala nadoraz. V športe aj v živote. „Som šťastná, že som sa po pôrode dokázala ešte kvalifikovať na PH. Trénovala som asi ako nikdy v živote. A predsa to na viac ako na štvrťfinále tentoraz nestačilo. Konkurencia je neustále náročnejšia, pretláčajú sa Číňanky aj Kórejky,“ reagovala tesne po nešťastnej prehre so Sue Ťuan v piatich setoch.
Prvý vyhrala Alenka Kánová 11:8, v druhom súperka začala viac ťažiť z nepríjemného podania. V treťom sa však znova presadila naša hráčka cez slabší forehand nervóznej Číňanky. Štvrtý si však nepostrážila a v rozhodujúcom už úradovala aj šťastena. Od stavu 7:7 si mladá Sue Ťuan uchmatla koncovku pre seba. „Mala som to hrať asi inak. Útočnejšie,“ váhala Alenka Kánová s odpoveďou na otázku, čo napokon rozhodlo. Nepochybne aj nástup novej generácie. Keď sa pred šestnástimi rokmi tešila v Sydney z paralympijského víťazstva, nechyrovala o tom, že bude aj v Riu 2016 vo svetovej špičke. „Bola to dlhá cesta, zažila som vzlety aj pády,“ zaspomínala si. Len ona a jej najbližší dôverne poznajú úskalia jej zdravotných problémov. Akonáhle však dostala svoj poklad Ninku na nehybné kolená, bolo nám všetkým jasné, že rozhodnutie o prípadnom pokračovaní športovej kariéry bude závislé v prvom rade od rodinnej porady. Už dnes však ďakujeme Alenka za všetko, čo si pre slovenský paralympijský šport dokázala…
Stano Ščepán