Ak sa aj na letisku vo Viedni objavili na niektorej z tvárí vrásky, že odbavovanie najmä nadrozmerného nákladu, osobitne pre cyklistov, trvá pridlho, pokojný let do Frankfurtu a následne nočný spánok v lietadle do Ria de Janeiro ich vyžehlil. Skoro ráno sa síce ešte sem tam niekto tváril “pokrčene”, no prvé dotyky s paralympijským mestom pomáhali rýchlo zabúdať na únavu. Osobitne v početnej skupine boccistov na vozíkoch nebola núdza o žartíky. S radosťou sa k nim pridával aj celý podporný cyklistický tím, vrátane už na troch paralympiádach ostrieľaného Vladislava Janovjaka s novým navádzačom Jánom Gallikom. Vekovo by mu mohol byť otcom, no na tandeme musia ladiť v inej než výchovnej tónine. Oči dokorán otváral aj najmladší člen výpravy Samuel Andrejčík, ktorý má doma nad posteľou poskladané puzzle s magickým Rio de Janeirom. Nie náhodou si už pri akreditácii v letiskovej hale všimol pôsobivé fotografie s dominantou mesta sochou Ježiša Krista. Brazílčania hovoria, že pokým má rozpažené ruky, netreba pracovať. Prvé dotyky s Riom naznačujú, že to stále pre niektorých domorodcov platí… Našťastie, všetky problémiky okolo našej výpravy sa v paralympijskej dedine vyriešili a absencia dobrovoľníkov či dopravy pre médiá sa ešte dajú prepáčiť. Veď do začiatku paralympijských hier ešte ostávajú tri dni. Relatívne dosť času na reštart po olympijských hrách. Len tá socha Krista nad mestom bude mať rozpažené ruky aj od siedmeho septembra. Tak môžeme len dúfať, že organizátori PH na to “zabudnú” a predsa len trochu ešte popracujú…
Stano Ščepán