Veď práve… Znova štvrtý. V Turíne 2006 to bola senzácia, jeho rodičia aj s bratom takmer od radosti zbúrali divácku tribúnu. Naopak, v Soči 2014 svoje štvrté miesto preplachoval slzami sklamania. Aj v Pjongčangu sa mu tisli do očí. Len on sám najlepšie vie, čo všetko už v živote svojej túžbe po paralympijskej medaile obetoval. Len jeho najbližší vedia, ako sa od narodenia trápil, aby sa vôbec postavil na nohy. Od Soči štyri roky „makal“ a túžil po stupňoch víťazov. Napriek svojim zdravotným limitom sa ostatné dva roky zlepšoval aj na pretekoch Svetového pohára. Napriek hustej a v jeho kategórii stojacich paralympionikov najpočetnejšej konkurencii, živil svoju nádej na najkrajší športový deň v živote.
Mala ním byť streda 14. marca. Prvé kolo obrovského slalomu zvládol výborne. „Mal som to na rovine skôr pustiť… Nie je to zlé, ale odstup na najlepších mohol byť menší. Navyše a na mňa budú ďalší výborní lyžiari tlačiť zozadu,“ konštatoval v cieli vecne s ľahkou grimasou na tvári. Mal pravdu. V jednom aj druhom.
Pred druhým kolom, žartoval s Mirom Harausom, že si otvoria v paralympijskej dedine nový biznis. Akákoľvek téma bola v tej chvíli lepšia, než úvahy o druhej časti obrovského slalomu. O to viac, že jazdí bez paličiek. Neudržal by ich v rukách. Navyše po opakovaných operáciách nôh nemá ohybnosť v členkoch. Napriek tomu lyžuje. Ľahký ako pierko, so svojskou technikou, no najmä s vôľou presadiť sa aj proti zdravotne menej znevýhodneným súperom. „Stále ma to dobieha. Mali by s tým niečo urobiť,“ opakuje pod vplyvom frustrácie. „Všetci okolo neho vieme, že má pravdu, no na korekcie časových koeficientov podľa jednotlivých stupňov znevýhodnenia treba ráznejšiu diplomaciu.
Martin sa spustil do druhého kola s odhodlaním konečne sa predrať na stupne víťazov. Pritláčal lyže nalepené na jeho nôžkach najlepšie ako vedel. Chúlil sa do klbka, aby znížil odpor vzduchu, vybalansoval lyže na vyrytých oblúkoch v kritických bránach a sotva preletel cieľom zavesil pohľad na výsledkovú tabuľu. V tej chvíli – druhý. Za Kanaďanom Alexisom Guimondom, ktorý bol v prvom kole za ním až šiesty. Na štarte ešte čakala najsilnejšia trojka. Na pery sa tlačila nadávka, do tváre zrkadlo frustrácie. Vzápätí však vypadol mladučký dravec Francúz Arthur Bauchet, ktorý už v prvom kole riskoval nadmieru. Už len jeden súper. Švajčiar Theo Gmur. Medzičasy skáču hore dole, Martinovi Francemu búši srdce. Čoskoro však zamrzne v sklamaní. Gmur mal síce až tretí najrýchlejší čas v druhom kole, no stačí mu na celkové víťazstvo. Martinov príbeh o štvrtých pozíciách a večnom čakaní na medailu pokračuje… „Neviem, už to asi naozaj zabalím,“ jeduje sa ešte viac než pred štyrmi rokmi. V konkurencii 42 pretekárov je štvrtý najlepší. Všetci mu blahoželajú, no za štvrté miesto sa medaila neudeľuje. Aj preto svoju bolesť rýchlo skrýva v objatí tých, ktorí by mu dopriali nie jednu ale všetky medaily sveta…
Stano Ščepán