Príbeh Mariána Kamiena v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

21.07.2017

Príbeh Mariána Kamiena v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Mať po svojom boku niekoho, s kým chcem stráviť celý život, mať prácu, ktorá ma baví a ešte aj elegantne uživí, vo voľnom čase športovať spolu s priateľmi a s množstvom plánov do budúcnosti. Vlastne sú to všetko celkom všedné veci, ktoré patria do našich životov na prahu tridsiatky. Nečrtá sa z toho žiaden dramatický príbeh na knihu, napriek tomu práve po takomto osude asi všetci túžime.


Aby sme na otázku čo máš nové, mohli pravdivo odpovedať nič, som stále rovnako spokojný, alebo som stále rovnako šťastný. Ba dokonca s čerešničkou na torte - chystám sa do Karibiku.

Nikdy však neviete, kedy sa všetko zvrtne a nič už nebude tak, ako predtým. Mariánovi Kamienovi sa život navždy zmenil práve na dovolenke v Dominikánskej republike. Zo Slovenska odchádzal ako zdravý mladý muž, vrátil sa v sprievode lekárov, po ťažkej operácii, odkázaný na pomoc druhých. Napriek všetkému, čo sa mu stalo, hovorí, že je spokojný a šťastný. Ďalší spomedzi nezlomných paralympijských športovcov, ktorého celý príbeh nájdete v knihe Mal som (vždy) šťastie 2.

Dnes ste súčasťou tímu slovenských stolnotenisových hráčov, ba dokonca ako jediný hráte len ľavou rukou. Súper sa na váš spôsob hry musí veľmi dobre pripraviť. Ste ľavák alebo rafinovane taktizujete?

Rozhodol som sa pre ľavú ruku po úraze, keď som sa v Kováčovej začal pomaličky vracať aj k športu. Pravú nemám v takej forme ako ľavú a navyše som ako dieťa ľavú často zvykol používať na písanie. Ale podrž sa, len do zošita. Na tabuľu v škole som už písal pravou. Aj všetko ostatné som robil ako praváci, držal správne príbor, pušku či hokejku.

Ak je niekto „obojručný“, vraj to znamená, že má vyrovnanejšiu komunikáciu medzi hemisférami v mozgu. Ale keď ste boli ešte dieťa, bolo celkom bežné, že aj v školách „prerábali“ ľavákov na pravákov. Nenútili vás písať výhradne pravou?

Keď si mama všimla, ako píšem, vzala ma hneď v prvej triede do poradne a tam jej povedali, nech nechá na mňa, ktorú ruku si vyberiem. Inak, nechcem si fandiť, ale mal som aj ľavou rukou celkom pekný rukopis, ba dokonca najradšej som písal atramentovým perom.

Ľaváci si predsa práve v takom prípade rozmažú to, čo práve napísali.

Ale ja som nič nerozmazával, naozaj som v tom bol dobrý. Po úraze sa mi tá zručnosť veľmi hodila, pretože pri hraní pingpongu mi ľavá ruka nebola taká cudzia.

Dnes ako stolný tenista reprezentujete Slovensko doma aj v zahraničí. Bol vám tento šport blízky už aj pred úrazom?

Športovanie ma bavilo od detstva, dokonca som chcel niečo so športom robiť aj po škole. Išli mi dobre všetky predmety, alebo povedzme, že som so žiadnym nemal problém, no okrem telocviku ma žiaden vyslovene nebavil. Až na strednej škole som možno viac inklinoval k prírodným ako humanitným vedám, napríklad k biológii, napokon som si vybral pedagogický odbor a kombináciu šport a biológia, ale dostal som sa na kombináciu biológia a ekológia a environmentalistika. Som teda kvalifikovaný učiteľ a ak by som sa venoval svojej profesii, učil by som deti od piateho ročníka až po maturantov. Myslím, že by ma to dokonca aj veľmi bavilo.

Nezanevreli ste na telocvik a športovanie, keď ste sa na svoj vysnívaný odbor nedostali?

Kdeže, športoval som stále. Od deviatich či desiatich rokov som aktívne hrával futbal, dokonca ešte predtým aj hokej, ale presťahovali sme sa z Martina do Kláštora pod Znievom a dochádzať som nemohol. Veľmi rád som bicykloval a lyžoval, s kamarátom sme skúšali aj skialpinizmus. Patrím ku generácii, ktorá bola stále v pohybe, naozaj sme robili úplne všetko – hrali basketbal aj volejbal, strieľali zo vzduchovky, šplhali sa, hádzali granátom či kriketovou loptičkou. Dostal som sa aj k stolnému tenisu, dokonca som pingpong hrával za školu.

Vysokou školou sa už aj tým najväčším oneskorencom končí detstvo, koníčky a záľuby odchádzajú často na vedľajšiu koľaj a nastupuje každodenná prozaická rutina – zarobiť si na živobytie. Do čoho ste sa pustili s kvalifikáciou učiteľa biológie a environmentalistiky?

Po škole som zostal na katedre a robil som si doktorát. Učil som vysokoškolákov. Potom som odišiel do farmaceutického priemyslu, pracujem v ňom už 13 rokov. Mal som svojich klientov, o ktorých som sa staral a cestoval za nimi po celom Slovensku. Po úraze som vo firme zostal, ale moja práca sa viac premiestnila do kancelárie.

Bez ohľadu na svoj vek delia vozičkári svoj život na dve zásadné etapy – pred úrazom a po ňom. Myslím, že je to celkom pochopiteľné. Po ťažkej nehode sa veľa vecí od základu zmení a nie každý dokáže znova nájsť zmysel života. Niektorých to zlomí, iní (a takých poznám našťastie oveľa viac) zmobilizujú všetky svoje sily, od základu zmenia pohľad na svet a vlastné miesto v ňom. Váš príbeh sa začal zamotávať v januári 2009, čo sa vtedy stalo?

Skákal som do vody. Do bazéna pri hoteli, v Dominikánskej republike.

Bazény majú ale predsa štandardizovanú hĺbku a rozdiel medzi detským bazénom, plytkým relaxačným a plaveckým je vždy očividný a jasný. Ako ste sa mohli pri skoku tak vážne zraniť?

Nesúviselo to s hĺbkou bazéna, skákať sa do neho dalo. To ja som v najnevhodnejšom okamihu uhol rukami a hlavou narazil o dno. Nemôžem za to nikoho viniť, vedel som, kam skáčem. Bola to len zlá kombinácia okolností a zlý skok v danej chvíli. Nič viac.

Od vášho úrazu uplynulo len sedem rokov. Zdá sa mi to veľmi málo na to, aby ste najťažšie chvíle svojho života s nadhľadom vyhodnotili ako súhru zlých náhod. Naozaj ste si dokázali vybudovať odstup v takom rekordnom čase?

Nuž, ak by ma opitý vodič zrazil na priechode pre chodcov alebo by ma niekto viezol v aute a havaroval, tak by som to možno mal komu zazlievať. Ale ja nemám na výber. Stalo sa to, lebo ja som spravil chybu. Nikto iný. Ak by som sa na to nezačal pozerať práve takto, tipujem, že by som sa cítil oveľa horšie. A ja sa nechcem cítiť horšie. Nemám sa prečo ľutovať, pretože som jediný, kto za to môže.

(celý rozhovor si môžete prečítať v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“. Zakúpiť sa dá vo všetkých kníhkupectvách alebo s 30 % zľavou na webe vydavateľstva Perfekt http://www.perfekt.sk/knihy-mal-som-vzdy-stastie-2)

 


Príbeh Ladislava Bočkora v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Poznáte určite tú známu pravdu o  láske, ktorá aj hory prenáša. Ako to však funguje, keď sú tou láskou samotné hory? Zdá sa, že tento druh vášne dokáže ešte viac, ba dokáže priam nemožné. Ak sa totiž zamilujete do prírody, vrchov a  kopcov, nezastaví vás ani to, že nemôžete chodiť. Ktovie aké úmysly mal ten hore s Lacom Bočkorom, keď ho toľkokrát chránil pri lezení v horách a  neustrážil ho práve vtedy, keď opravoval kostolnú vežu. 

 


Prečítajte si rozhovor s človekom, ktorý sa rozhodol „na štyroch“ zdolať aj Kilimandžáro. Osobne sa s ním môžete zoznámiť v stredu 16. augusta. O 16. hodine sa v kníhkupectve Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave začína beseda s autormi aj hrdinami knihy „Mal som (vždy) šťastie 2“ a bude medzi nimi aj Laco Bočkor. V detstve asi každý z nás sníval o tom, aké to bude, keď vyrastieme a aké atraktívne povolanie budeme mať. Aj vy ste chceli byť ako šuhaj v rozpuku kozmonautom, futbalistom či slávnym spevákom? Moje sny boli trochu iné, chcel som byť pilotom alebo konštruktérom. Veľmi skoro ma však zlákali naše hory, túžil som po chate niekde v kopcoch v blízkosti rybníka. Od malička som miloval prírodu. Takže ako študijný odbor ste si vybrali zoológiu, botaniku alebo geológiu? Elektrotechniku. Bolo to pragmatické rozhodnutie, dokonca som v odbore aj pracoval, krátko som bol zamestnaný v železiarňach v Podbrezovej. Príroda a hory však boli a stále sú mojím najväčším koníčkom a ten určoval môj život. Už ako malý chlapec na základnej škole som sa stal členom turistického krúžku, poznal som všetky slovenské pohoria a väčšinu z nich som mal aj pochodené. V lete po vlastných, v zime na bežkách. Ako trinásťročný som začal liezť. U nás v Lopeji máme takú malú skalku, Lašťok sa volá, tam som začínal. Netrvalo dlho a skúšal som to aj s kamarátmi v severných stenách Ďumbiera a to už je riadna hora. Veď práve. Lezenie po skalách patrí medzi rizikové športy aj…

Príďte na besedu s autormi a hrdinami knihy „Mal som (vždy) šťastie 2

Zdá sa, že naša túžba po šťastí je večná a nikdy nie celkom uspokojená. Niektorí ten povznášajúci pocit zažili, ďalší sa pokúšajú aspoň si ho kúpiť, iní po ňom márne túžia celé roky. A hoci sa o šťastí (dokonca s poradovým číslom dva) hovorí aj v názve unikátnej knihy, ani v nej nečakajte tie jediné správne recepty.


Sú v nej „len“ príbehy výnimočných ľudí, ktorí hodnotu šťastia spoznali vo chvíli, keď museli tvárou v tvár vzdorovať nešťastným náhodám, úrazu, zlým podmienkam či osobnej tragédii. Našli však cestu k harmónii života a aj k toľko spomínanému šťastiu. Stretnúť sa s nimi môžete v stredu 16. augusta 2017 o 16. hodine v priestoroch kníhkupectva Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave.   Okrem autorov knihy Evy Bacigalovej a Jána Riapoša prídu aj niektorí respondenti, ktorých príbehy sa v knihe nachádzajú – spevák Robo Opatovský, tenista a motivátor  na vozíčku Tomáš Masaryk a rovnako vozičkár a horolezec Laco Bočkor. Besedu moderuje Dado Nagy.   Príbeh Tomáša Masaryka v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“ Príbeh Radovana Kaufmana v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“   Príbeh Mariána Kamiena v knihe Mal som (vždy) šťastie 2 Príbeh Aleny Kánovej v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Príbeh Radovana Kaufmana v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“

Dožil sa len dvadsiatich piatich rokov, no boli plné túžby po vedomostiach, športových úspechov, nezabudnuteľných zážitkov, lásky a odhodlania motivovať iných. Preto odkaz, ktorý po sebe zanechal Radko Kaufman, paralympijský cyklista svetových kvalít, no predovšetkým obdivuhodný človek, žije stále. Jeho myšlienky, optimizmus a nádej dnes šíri ďalej jeho mama Alena Kaufmanová.


  S rakovinou prišiel váš syn prvýkrát do styku ešte ako dieťa, mal len šestnásť rokov, keď museli amputovať nohu. Ako ťažkú situáciu spracoval? Sám videl, že bez liekov by už nikdy nebol v poriadku, stále sa objavovali nové a nové problémy. Poznačilo ho to a bolo mu to veľmi ľúto, ale zmieril sa s tým. Pochopil, že ide o záchranu života. Ak by sa lekári pokúšali nohu za každú cenu zachrániť a príliš dlho vyčkávali, mohlo sa to skončiť úplne inak. Videla som veľa Radkových fotografií z neskoršieho obdobia, z triumfálnych športových výkonov aj na stupni víťazov, keď ho dekorovali medailami. Na všetkých je ako jednonožec. Nikdy nenosieval protézu? Len veľmi zriedkavo. Protéza ho obmedzovala v pohybe a on bol veľmi aktívny a akčný, nevyhovovala mu. Rýchlo sa naučil používať barly a bol na nich pri kráčaní dokonca rýchlejší ako zdraví ľudia. Je až neuveriteľné, za akú krátku dobu sa vypracoval na úroveň slovenského paralympijského reprezentanta v dráhovej cyklistike, navyše nielen športovca do počtu, ale na špičkového pretekára, ktorý pre svoju krajinu získal víťazstvo na majstrovstvách sveta aj na paralympiáde. Kedy sa rozhodol sadnúť znova aj s obmedzenými pohybovými schopnosťami na bicykel? Asi po roku po amputácii skúšal lyžovať na Kľaku, už vtedy sa tam hendikepovaným športovcom venoval Peter Matiaško. Radko bol realista, nepočítal s tým, že by lyžoval vrcholovo. Chcel sa len rozhýbať, naučiť sa lyžovať na jednej nohe a žiť znova normálny život. Hovoríte o lyžovaní,…

Príbeh Tomáša Masaryka v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“

Včas som dostala varovanie, že na stretnutie s „kráľom Záhoria“ mám prísť dobre pripravená. Nie ani tak informačne, lebo Tomáš otázky prakticky nepotrebuje, dokonca mám pocit, že nerozpráva zrejme len vtedy, keď spí. Mám sa pripraviť hlavne na zážitok.


Áno, sedí vec. Potvrdzujem, že stráviť s Tomášom hoci len pár hodín sa rovná nestriedmemu vypitiu niekoľkých energetických drinkov v rýchlom slede za sebou. Pritom tu už nemal byť. Po ťažkej nehode ho dokonca vyhlásili za mŕtveho. Nádejného futbalistu s fantastickou perspektívou dokázali lekári znova poskladať dokopy a on mal kvantum času premýšľať nad tým, prečo tu zostal. Netušila som, že raz budem cítiť nutkanie označiť za hyperaktívneho človeka na vozíčku, ale toto slovo mi prišlo na um hneď pri našom prvom stretnutí.  Dokonale vás totiž vystihuje. Pritom sa to zdanlivo vylučuje – veď kto je na vozíčku predsa nemôže mať nadbytok energie. Ale niečo také môže tvrdiť len ten, kto vás zatiaľ nepozná. Boli ste hyperaktívny už aj ako dieťa? Myslím, že sa tomu vtedy tak nehovorievalo, ale mamina spomínala, že som bol stále v pohybe a v škole som vyrušoval. Mal som vždy všetko raz-dva hotové a nudil som sa. Prvé tri hodiny som sedel so spolužiakom v zadnej lavici, no na štvrtú ma už učiteľka presadila samého dopredu, aby na mňa videla a aby som nerozptyľoval ostatných. Veľmi sa jej to nedarilo. Keď som zas raz nemal čo robiť, napísal som na papierik, že má na nohách šesť prstov a pustil ho do obehu po triede. Všetci spolužiaci sa učiteľke pozerali na nohy a rátali jej prsty, keď chodila medzi lavicami a zas sa nesústredili na jej výklad. Skončil som vtedy v riaditeľni. No pekné, takže ste boli očividne chalanisko s nulovým rešpektom k autoritám. Áno, dá sa to tak…

Príbeh Aleny Kánovej v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Tisíc vecí sa v živote človeka zmení vo chvíli, keď sa ocitne na vozíku. Okrem pomalého a systematického návratu k sebestačnosti a mobilite musí „behať“ po úradoch, vybavovať si invalidný dôchodok a kompenzačné pomôcky, nájsť si prácu adekvátnu svojim zmeneným schopnostiam a zabezpečiť si slušný život zo slušného príjmu. Nehoda či úraz otrasie v základoch aj vzťahmi každého dospelého človeka – partnerov buď zomkne alebo sa aj dlhoročné manželstvá rozpadajú.

 


Viete si však predstaviť, že zo dňa na deň sa na vozíku ocitne hyperaktívne dievča v puberte? Zlomí ju to a zostane do konca života zatrpknutá a odkázaná na pomoc rodiny? Bude sa ľutovať, izolovať od vonkajšieho sveta a o láske bude navždy len čítať v knihách? V príbehu stolnej tenistky Aleny Kánovej, ktorý sa nachádza v knihe Mal som (vždy) šťastie 2, je všetko inak. Pretože nie okolnosti, ale naše reakcie na ne určujú náš život. Vyrastať na krásnom Liptove je samo o sebe závideniahodné, ale mať adresu trvalého bydliska priamo na Malinôm Brde je priam dobrodružné. Aj vy ste to ako dieťa takto vnímali? Asi som mala naozaj iné detstvo ako ostatné deti. Bola som takzvane živé dieťa, no uprostred hôr sa to inak ani nedalo. Akurát som v okruhu piatich kilometrov nemala žiadne kamarátky či kamarátov. Však aj do školy som chodila až do Ružomberka. Vzdušnou čiarou síce nie je z Brda ďaleko, ale neviem si celkom predstaviť, ako ste dennodenne do mesta dochádzali. Spolu so sestrou nás otec vozil autom alebo sme sa samé zviezli dole kabínkovou lanovkou. Ak bola cesta neprejazdná a mimoriadne zlé počasie aj pre lanovku, išli sme pešo, na lyžiach alebo na sánkach. Trochu drsné pre dve malé dievčatá, nie? Ale my sme na to boli zvyknuté. Napokon, bolo to vlastne naozaj veľmi romantické a dobrodružné bývať na turistickej chate. Kamaráti v bezprostrednom okolí síce žiadni neboli, ale hostia sa stále menili. Malinô Brdo leží vo výške takmer tisíc metrov, hlavne v zime je na horách…