Príbeh Ladislava Bočkora v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

12.08.2017

Príbeh Ladislava Bočkora v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Poznáte určite tú známu pravdu o  láske, ktorá aj hory prenáša. Ako to však funguje, keď sú tou láskou samotné hory? Zdá sa, že tento druh vášne dokáže ešte viac, ba dokáže priam nemožné. Ak sa totiž zamilujete do prírody, vrchov a  kopcov, nezastaví vás ani to, že nemôžete chodiť. Ktovie aké úmysly mal ten hore s Lacom Bočkorom, keď ho toľkokrát chránil pri lezení v horách a  neustrážil ho práve vtedy, keď opravoval kostolnú vežu. 

 


Prečítajte si rozhovor s človekom, ktorý sa rozhodol „na štyroch“ zdolať aj Kilimandžáro. Osobne sa s ním môžete zoznámiť v stredu 16. augusta. O 16. hodine sa v kníhkupectve Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave začína beseda s autormi aj hrdinami knihy „Mal som (vždy) šťastie 2“ a bude medzi nimi aj Laco Bočkor.

V detstve asi každý z nás sníval o tom, aké to bude, keď vyrastieme a aké atraktívne povolanie budeme mať. Aj vy ste chceli byť ako šuhaj v rozpuku kozmonautom, futbalistom či slávnym spevákom?

Moje sny boli trochu iné, chcel som byť pilotom alebo konštruktérom. Veľmi skoro ma však zlákali naše hory, túžil som po chate niekde v kopcoch v blízkosti rybníka. Od malička som miloval prírodu.

Takže ako študijný odbor ste si vybrali zoológiu, botaniku alebo geológiu?

Elektrotechniku. Bolo to pragmatické rozhodnutie, dokonca som v odbore aj pracoval, krátko som bol zamestnaný v železiarňach v Podbrezovej. Príroda a hory však boli a stále sú mojím najväčším koníčkom a ten určoval môj život.

Už ako malý chlapec na základnej škole som sa stal členom turistického krúžku, poznal som všetky slovenské pohoria a väčšinu z nich som mal aj pochodené. V lete po vlastných, v zime na bežkách. Ako trinásťročný som začal liezť. U nás v Lopeji máme takú malú skalku, Lašťok sa volá, tam som začínal. Netrvalo dlho a skúšal som to aj s kamarátmi v severných stenách Ďumbiera a to už je riadna hora.

Veď práve. Lezenie po skalách patrí medzi rizikové športy aj dnes, keď je zabezpečovacia technika na oveľa vyššej úrovni. Nebáli ste sa zranení a úrazov?

Okrem oškretých kolien a lakťov sa mi našťastie nič vážnejšie nestalo. Ale v horách a skalných stenách treba naozaj dodržiavať všetky pravidlá, lebo každá, aj tá najmenšia chybička sa môže kruto vypomstiť.

Rodičia neprotestovali, keď ste si ako koníček vybrali práve dosť nebezpečné lezenie? Nemali o vás strach?

Asi každý rodič sa o svoje dieťa bojí. Moja mama mala naozaj veľké obavy, neustále mi prízvukovala, aby som si na seba dával pozor a aby som nikdy neriskoval. Paradoxne, ani v tej dobe nebolo ničím výnimočným, ak sa otcovia rodín, často aj spolu so synmi, v krčme spíjali na smrť. Naozaj neviem, či je lepšie skončiť ako ťažký alkoholik v liečebni alebo radšej riskovať v horách, no byť naozaj šťastný.

Podarilo sa  vám prežívať radosť z krásnych kopcov aj inde ako na Slovensku?

V dobe, keď som s lezením začínal, bolo ešte cestovanie na západ od našich hraníc obmedzené. Mali sme však pevnú družbu so Sovietskym zväzom a tam majú naozaj perfektné vrchy. Napríklad Pamír je už súčasťou Himalájí a to sú fantastické hory, vďaka našej družbe so sovietskymi priateľmi sa nám tam otvorili úžasné možnosti. Zažil som nádherné výstupy na Chan Tengri v pohorí Ťanšan, skúsili sme aj Pik Pabedy, no pre zlé počasie sme sa na vrchol nedostali. Vyliezli sme však na plató Pik Komunizmu a vo Fánskych horách na Čabdaru, ktorá má 5400 metrov. Pamír má dokonca vyše 7500 metrov a je to stále živé pohorie, ktoré sa dvíha. Sú pod ním tektonické zlomy, celé dosky sa po sebe posúvajú a hora rastie. Na Pamíre som bol trikrát a priniesol som si perfektné zážitky, akurát na Kaukaz som sa nikdy nedostal.

 Pik Komunizmu, Pik Lenina, Pik Korženevskej a Chan Tengri bolo päť najvyšších vrchov Sovietskeho zväzu, ale ešte väčšie kopce na vás čakali v Himalájach a lákavejšie hoci len kúsok od nás v Alpách. Keď sa v Novembri 89 otvorili hranice a nevídané možnosti aj pre lezcov a horolezcov, nevyštartovali ste hneď na Mont Blanc?

Po revolúcii nastal riadny zmätok. Všetci sme sa vtedy vrhli na podnikanie s vidinou rýchleho úspechu. Áno, chodievali sme stále na hory, ale už v tom nebol ten entuziazmus ako kedysi. Aj ja som šport odsunul do úzadia, založil som si rodinu. Mnohí v tej dobe v podnikaní pohoreli alebo úplne vyhoreli a netrvalo dlho a prišli na to, že práve horách je najlepšie ventilovať stres.

Vy ste sa takisto rozhodli podnikať. Na čom ste pracovali v osudný deň v roku 1999?

Využil som svoju záľubu v lezení a získal som kvalifikáciu na prácu vo výškach. Odborne sa tomu začalo hovoriť priemyselné lezenie, boli to rôzne opravy, rekonštrukcie či údržby. Fungovalo to rovnako ako dnes – zvonka budovy je zavesená plošina, po ktorej sa dobre zaistení a kvalifikovaní profesionáli pohybujú a opravujú, čo treba. Dostali sme vtedy zákazku ako mnohé iné, opravovali sme kostolnú vežu v Predajnej. Vlastne sme aj s kolegom ešte len vychádzali na plošinu a išli sme sa zapínať do poistných lán, keď sa niečo stalo. Trvalo to len pár sekúnd...

Čo sa stalo?

Spadli sme z výšky asi 22 metrov. Dopadol som na trávu, ale pri takej výške je dosť jedno, či je pod vami zem, betón alebo tráva. Kamaráti mi vyrátali, že som mal pri dopade rýchlosť asi 80 km/h. Kolega pád neprežil.

Vy však áno. Mali ste šťastie a dopadli ste „lepšie“?

Vôbec neviem, ako som dopadol a či inak ako on. Moje zranenia však neboli smrteľné.

Aj tak je zázrak, že ste prežili. Museli byť nesmierne vážne.

Najhoršie boli odtrhnuté cievy, tie mi však našťastie veľmi rýchlo prišili, inak som mohol zomrieť na vnútorné krvácanie. Dolámané som mal rebrá, tri stavce, lakeť, bedrový kĺb,...

Hlava bola v poriadku?

Tej sa nestalo nič. Alebo že by predsa niečo? Naozaj neviem.

Veď ju môžeme hneď otestovať. Skúsenosť ľudí po vážnych nehodách a traumách hovorí, že mozog vymaže záznam udalostí tesne pred nimi a tesne po nich. Vy si okolnosti toho pádu pamätáte?

Pamätám si, ako sme padali. A ako som si ešte v duchu vravel, kedy už konečne „pristaneme“, aby som mohol vyliezť naspäť a dokončiť robotu. 

(celý rozhovor si môžete prečítať v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“. Zakúpiť sa dá vo všetkých kníhkupectvách alebo s 30 % zľavou na webe vydavateľstva Perfekt)


Príbeh Imricha Béreša v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Život vrcholových manažérov, bankárov či finančníkov sa bežnému smrteľníkovi musí javiť ako „vrcholovo“ nezaujímavý. Vidíme ich v televízii v drahých oblekoch, hovoria jazykom, ktorému často nerozumieme, nedávajú najavo svoje emócie. Musí to byť asi dosť nuda sedieť celý deň na manažérskej stoličke a riadiť procesy, ktoré sa nám zdajú byť výsostne virtuálne – pomyslíme si na základe ich mediálneho obrazu.


Ani nám nenapadne, že majú aj svoje súkromie, že rovnako ako my musia platiť účty, chodievať na nákupy alebo s deťmi na krúžky a už vôbec nám nepríde na um, že aj im môže do života vstúpiť tragédia. A nie jedna. Množné číslo sa musel naučiť používať aj predseda predstavenstva Prvej stavebnej spoločnosti Imrich Béreš Ako vysoký manažér v sektore finančníctva narábate väčšinou s veľmi veľkými číslami, prekonávajú vás zrejme už len astronómovia. Bavili vás počty už od detstva? Je to asi trochu paradoxné, ale práve exaktné vedy ako matematika, chémia či fyzika som neznášal. Boli to moji najväčší strašiaci až po vysokú školu. Naozaj nikdy som nepredpokladal, že napokon budem robiť práve s číslami, inklinoval som viac k histórii, literatúre a umeniu. Dejiny som miloval aj vďaka tomu, že už na základnej škole som mal pedagógov, ktorí ich vedeli dobre podať. Dlho som sníval o tom, že budem archeológom, ale na gymnáziu sa to zlomilo. Tam som mal pre zmenu na dejepise profesorku takú znudenú životom, že mi tento predmet dokonale znechutila. Radšej sa ani nespýtam na meno. Však si ho ani nepamätám. Bola dokonalým prototypom človeka, ktorý by v žiadnom prípade nemal pôsobiť ako pedagóg a učiť. Ale meno Indiana Jones si určite pamätáte, známy filmový hrdina v podaní Harrisona Forda spravil pre popularizáciu archeológie viac ako tisícky dobrých učiteľov. Snívali ste o tom, že raz budete ako on? Čítal som veľa historickej literatúry faktu, podčiarkujem, že úplne dobrovoľne. Ale na…

Príbeh Evy Bacigalovej v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Novinárka a manažérka, autorka niekoľkých úspešných kníh. Málokto by zrejme tipoval, že pôvodne mala byť astronómkou, predtým botaničkou a ešte skôr snívala o povolaní archeologičky. Celý profesionálny život sa však pohybuje v prostredí médií, pracovala v rádiu aj v manažmente mnohých hviezd slovenského hudobného neba.


Veľa vecí sa zmenilo, keď do jej osobného života zasiahla rakovina, ona však tvrdí, že k lepšiemu. V súčasnosti vedie Občianske združenie Amazonky a úzko spolupracuje aj so Slovenským paralympijským výborom. Biblické meno Eva je symbolom sily, odvahy a hlavne opory. Vedel by o tom rozprávať aj prvý muž tohto sveta Adam. Eva so srdcom otvoreným pre všetkých, taká je Evka Bacigalová. Práca na knižke Mal som (vždy) šťastie mi umožnila lepšie ju spoznať a často som mával pocit, že by bolo asi zaujímavejšie písať o nej ako o mne. Tiež toho veľa prežila a hlavne to, ako bojovala s takou chorobou, akou je rakovina, zostáva pre mňa a môj vlastný život stále silnou motiváciou. Jej postoj pomáha mnohým. Preto som veľmi rád, že súhlasila s tým, aby som pre zmenu otázky kládol ja a priblížil vám jej príbeh.  Keď pred pár rokmi vznikala kniha Mal som (vždy) šťastie, podrobne ste spovedali vy mňa. Teraz sa stretávame v opačnom garde. Aký máte s odstupom času pocit z našej prvej literárnej spolupráce?  Že som aj ja mala šťastie, keď sa nám dvom skrížili cesty. Na novinárskej práci sa mi stále najviac páči spoznávanie nových ľudí, veď každý z nás je originál a príbeh každého jedného človeka je v niečom nesmierne zaujímavý. Dovolím si však tvrdiť, že vy ste prekonali moje dovtedajšie novinárske skúsenosti vo všetkých smeroch. V tom, čo ste prežili, no hlavne v tom, ako ste dokázali svoje poznanie v našej spoločnej knihe sprostredkovať ďalším.  Začali ste pre mňa veľmi dobre. J Po vydaní…

Príbeh Hildy Múdrej v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

„Musíte hovoriť nahlas, lebo zle počujem,“ to bola prvá veta, ktorú mi teta Múdra povedala pred naším rozhovorom. Aj to je jeden z dôvodov, prečo je naozaj unikátny, aj keď legendárna trénerka legendárneho krasokorčuliara Ondreja Nepelu poskytla počas svojej kariéry rozhovorov stovky.


O historických udalostiach, ktoré poznám len z hodín dejepisu, som mohla počúvať od človeka, ktorému zasiahli do života, navyše s primeraným „ozvučením“, vrátane nákazlivého srdečného smiechu. Nákazlivá by mohla byť aj pokora, s akou Hilda Múdra spomína na všetko, čo sa jej v živote podarilo dosiahnuť. Lebo nikdy netlačila na pílu, nikdy nebojovala o víťazstvo za každú cenu, nikdy nevyžadovala, aby ju uctievali a obdivovali. Všetko vraj bola iba obyčajná náhoda. Aj s trochou šťastia. Viedla som už rozhovory s množstvom ľudí, ale ani jednému z nich som nemala dôvod položiť otázku, ktorou môžeme exkurziu vaším životom začať. Ako vyzeralo detstvo v tridsiatych rokoch minulého storočia? Dobre. Veď som bola jedináčik a narodila som sa do viedenskej učiteľskej rodiny. Otec miloval krasokorčuľovanie a brával ma od malička na ľad, nešlo mi to ktovieako, ale korčuľovala som. Mama chodievala tiež, no len z donútenia. Viac ju bavilo jazdiť na kajaku. Mali sme skladací kajak, v jednom vreci boli bambusové tyčky a v druhom pogumovaný poťah, odviezli sme sa vlakom do Linzu, tam sme ho poskladali a plavili sa dole vodou späť do Viedne. Voda vám teda vstúpila veľmi skoro do života vo všetkých skupenstvách. Nebáli ste sa takých plavieb a vôbec – vedeli ste plávať? Mali sme malú chatu pri ramene Dunaja, hovorili sme jej letné sídlo, tam som sa naučila plávať už ako päťročná. Akurát raz mi práve tam prešiel kajak cez hlavu, tak sa mi potom dlho do vody nechcelo. Bála som…

Príďte na besedu s autormi a hrdinami knihy „Mal som (vždy) šťastie 2

Zdá sa, že naša túžba po šťastí je večná a nikdy nie celkom uspokojená. Niektorí ten povznášajúci pocit zažili, ďalší sa pokúšajú aspoň si ho kúpiť, iní po ňom márne túžia celé roky. A hoci sa o šťastí (dokonca s poradovým číslom dva) hovorí aj v názve unikátnej knihy, ani v nej nečakajte tie jediné správne recepty.


Sú v nej „len“ príbehy výnimočných ľudí, ktorí hodnotu šťastia spoznali vo chvíli, keď museli tvárou v tvár vzdorovať nešťastným náhodám, úrazu, zlým podmienkam či osobnej tragédii. Našli však cestu k harmónii života a aj k toľko spomínanému šťastiu. Stretnúť sa s nimi môžete v stredu 16. augusta 2017 o 16. hodine v priestoroch kníhkupectva Panta Rhei na Poštovej ulici v Bratislave.   Okrem autorov knihy Evy Bacigalovej a Jána Riapoša prídu aj niektorí respondenti, ktorých príbehy sa v knihe nachádzajú – spevák Robo Opatovský, tenista a motivátor  na vozíčku Tomáš Masaryk a rovnako vozičkár a horolezec Laco Bočkor. Besedu moderuje Dado Nagy.   Príbeh Tomáša Masaryka v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“ Príbeh Radovana Kaufmana v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“   Príbeh Mariána Kamiena v knihe Mal som (vždy) šťastie 2 Príbeh Aleny Kánovej v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Príbeh Radovana Kaufmana v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“

Dožil sa len dvadsiatich piatich rokov, no boli plné túžby po vedomostiach, športových úspechov, nezabudnuteľných zážitkov, lásky a odhodlania motivovať iných. Preto odkaz, ktorý po sebe zanechal Radko Kaufman, paralympijský cyklista svetových kvalít, no predovšetkým obdivuhodný človek, žije stále. Jeho myšlienky, optimizmus a nádej dnes šíri ďalej jeho mama Alena Kaufmanová.


  S rakovinou prišiel váš syn prvýkrát do styku ešte ako dieťa, mal len šestnásť rokov, keď museli amputovať nohu. Ako ťažkú situáciu spracoval? Sám videl, že bez liekov by už nikdy nebol v poriadku, stále sa objavovali nové a nové problémy. Poznačilo ho to a bolo mu to veľmi ľúto, ale zmieril sa s tým. Pochopil, že ide o záchranu života. Ak by sa lekári pokúšali nohu za každú cenu zachrániť a príliš dlho vyčkávali, mohlo sa to skončiť úplne inak. Videla som veľa Radkových fotografií z neskoršieho obdobia, z triumfálnych športových výkonov aj na stupni víťazov, keď ho dekorovali medailami. Na všetkých je ako jednonožec. Nikdy nenosieval protézu? Len veľmi zriedkavo. Protéza ho obmedzovala v pohybe a on bol veľmi aktívny a akčný, nevyhovovala mu. Rýchlo sa naučil používať barly a bol na nich pri kráčaní dokonca rýchlejší ako zdraví ľudia. Je až neuveriteľné, za akú krátku dobu sa vypracoval na úroveň slovenského paralympijského reprezentanta v dráhovej cyklistike, navyše nielen športovca do počtu, ale na špičkového pretekára, ktorý pre svoju krajinu získal víťazstvo na majstrovstvách sveta aj na paralympiáde. Kedy sa rozhodol sadnúť znova aj s obmedzenými pohybovými schopnosťami na bicykel? Asi po roku po amputácii skúšal lyžovať na Kľaku, už vtedy sa tam hendikepovaným športovcom venoval Peter Matiaško. Radko bol realista, nepočítal s tým, že by lyžoval vrcholovo. Chcel sa len rozhýbať, naučiť sa lyžovať na jednej nohe a žiť znova normálny život. Hovoríte o lyžovaní,…

Príbeh Tomáša Masaryka v knihe „Mal som (vždy) šťastie 2“

Včas som dostala varovanie, že na stretnutie s „kráľom Záhoria“ mám prísť dobre pripravená. Nie ani tak informačne, lebo Tomáš otázky prakticky nepotrebuje, dokonca mám pocit, že nerozpráva zrejme len vtedy, keď spí. Mám sa pripraviť hlavne na zážitok.


Áno, sedí vec. Potvrdzujem, že stráviť s Tomášom hoci len pár hodín sa rovná nestriedmemu vypitiu niekoľkých energetických drinkov v rýchlom slede za sebou. Pritom tu už nemal byť. Po ťažkej nehode ho dokonca vyhlásili za mŕtveho. Nádejného futbalistu s fantastickou perspektívou dokázali lekári znova poskladať dokopy a on mal kvantum času premýšľať nad tým, prečo tu zostal. Netušila som, že raz budem cítiť nutkanie označiť za hyperaktívneho človeka na vozíčku, ale toto slovo mi prišlo na um hneď pri našom prvom stretnutí.  Dokonale vás totiž vystihuje. Pritom sa to zdanlivo vylučuje – veď kto je na vozíčku predsa nemôže mať nadbytok energie. Ale niečo také môže tvrdiť len ten, kto vás zatiaľ nepozná. Boli ste hyperaktívny už aj ako dieťa? Myslím, že sa tomu vtedy tak nehovorievalo, ale mamina spomínala, že som bol stále v pohybe a v škole som vyrušoval. Mal som vždy všetko raz-dva hotové a nudil som sa. Prvé tri hodiny som sedel so spolužiakom v zadnej lavici, no na štvrtú ma už učiteľka presadila samého dopredu, aby na mňa videla a aby som nerozptyľoval ostatných. Veľmi sa jej to nedarilo. Keď som zas raz nemal čo robiť, napísal som na papierik, že má na nohách šesť prstov a pustil ho do obehu po triede. Všetci spolužiaci sa učiteľke pozerali na nohy a rátali jej prsty, keď chodila medzi lavicami a zas sa nesústredili na jej výklad. Skončil som vtedy v riaditeľni. No pekné, takže ste boli očividne chalanisko s nulovým rešpektom k autoritám. Áno, dá sa to tak…

Príbeh Mariána Kamiena v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Mať po svojom boku niekoho, s kým chcem stráviť celý život, mať prácu, ktorá ma baví a ešte aj elegantne uživí, vo voľnom čase športovať spolu s priateľmi a s množstvom plánov do budúcnosti. Vlastne sú to všetko celkom všedné veci, ktoré patria do našich životov na prahu tridsiatky. Nečrtá sa z toho žiaden dramatický príbeh na knihu, napriek tomu práve po takomto osude asi všetci túžime.


Aby sme na otázku čo máš nové, mohli pravdivo odpovedať nič, som stále rovnako spokojný, alebo som stále rovnako šťastný. Ba dokonca s čerešničkou na torte - chystám sa do Karibiku. Nikdy však neviete, kedy sa všetko zvrtne a nič už nebude tak, ako predtým. Mariánovi Kamienovi sa život navždy zmenil práve na dovolenke v Dominikánskej republike. Zo Slovenska odchádzal ako zdravý mladý muž, vrátil sa v sprievode lekárov, po ťažkej operácii, odkázaný na pomoc druhých. Napriek všetkému, čo sa mu stalo, hovorí, že je spokojný a šťastný. Ďalší spomedzi nezlomných paralympijských športovcov, ktorého celý príbeh nájdete v knihe Mal som (vždy) šťastie 2. Dnes ste súčasťou tímu slovenských stolnotenisových hráčov, ba dokonca ako jediný hráte len ľavou rukou. Súper sa na váš spôsob hry musí veľmi dobre pripraviť. Ste ľavák alebo rafinovane taktizujete? Rozhodol som sa pre ľavú ruku po úraze, keď som sa v Kováčovej začal pomaličky vracať aj k športu. Pravú nemám v takej forme ako ľavú a navyše som ako dieťa ľavú často zvykol používať na písanie. Ale podrž sa, len do zošita. Na tabuľu v škole som už písal pravou. Aj všetko ostatné som robil ako praváci, držal správne príbor, pušku či hokejku. Ak je niekto „obojručný“, vraj to znamená, že má vyrovnanejšiu komunikáciu medzi hemisférami v mozgu. Ale keď ste boli ešte dieťa, bolo celkom bežné, že aj v školách „prerábali“ ľavákov na pravákov. Nenútili vás písať výhradne pravou? Keď si mama všimla, ako píšem, vzala…

Príbeh Aleny Kánovej v knihe Mal som (vždy) šťastie 2

Tisíc vecí sa v živote človeka zmení vo chvíli, keď sa ocitne na vozíku. Okrem pomalého a systematického návratu k sebestačnosti a mobilite musí „behať“ po úradoch, vybavovať si invalidný dôchodok a kompenzačné pomôcky, nájsť si prácu adekvátnu svojim zmeneným schopnostiam a zabezpečiť si slušný život zo slušného príjmu. Nehoda či úraz otrasie v základoch aj vzťahmi každého dospelého človeka – partnerov buď zomkne alebo sa aj dlhoročné manželstvá rozpadajú.

 


Viete si však predstaviť, že zo dňa na deň sa na vozíku ocitne hyperaktívne dievča v puberte? Zlomí ju to a zostane do konca života zatrpknutá a odkázaná na pomoc rodiny? Bude sa ľutovať, izolovať od vonkajšieho sveta a o láske bude navždy len čítať v knihách? V príbehu stolnej tenistky Aleny Kánovej, ktorý sa nachádza v knihe Mal som (vždy) šťastie 2, je všetko inak. Pretože nie okolnosti, ale naše reakcie na ne určujú náš život. Vyrastať na krásnom Liptove je samo o sebe závideniahodné, ale mať adresu trvalého bydliska priamo na Malinôm Brde je priam dobrodružné. Aj vy ste to ako dieťa takto vnímali? Asi som mala naozaj iné detstvo ako ostatné deti. Bola som takzvane živé dieťa, no uprostred hôr sa to inak ani nedalo. Akurát som v okruhu piatich kilometrov nemala žiadne kamarátky či kamarátov. Však aj do školy som chodila až do Ružomberka. Vzdušnou čiarou síce nie je z Brda ďaleko, ale neviem si celkom predstaviť, ako ste dennodenne do mesta dochádzali. Spolu so sestrou nás otec vozil autom alebo sme sa samé zviezli dole kabínkovou lanovkou. Ak bola cesta neprejazdná a mimoriadne zlé počasie aj pre lanovku, išli sme pešo, na lyžiach alebo na sánkach. Trochu drsné pre dve malé dievčatá, nie? Ale my sme na to boli zvyknuté. Napokon, bolo to vlastne naozaj veľmi romantické a dobrodružné bývať na turistickej chate. Kamaráti v bezprostrednom okolí síce žiadni neboli, ale hostia sa stále menili. Malinô Brdo leží vo výške takmer tisíc metrov, hlavne v zime je na horách…