K napísaniu tohto blogu ma inšpirovala smrť prvého slovenského prezidenta Michala Kováča. Jeho úmrtie spustilo množstvo vyjadrení, diskusií, reakcií a vo mne úvahu.
Žijeme skutočne to, čo hovoríme? Alebo iba klameme sami seba?
Čo robíme. Nie, čo hovoríme…
Je nezdravé dávať si „masky na tvár“, bohužiaľ, robíme to v živote často. Ale čím väčšie ego človek má, tým má viac problémov. Keď sme neúprimní a hráme rôzne hry, sami cítime, že niečo nie je v poriadku. Nemali by sme mať ústa plné slov a fráz a pritom žiť úplne iný život. Nie vždy to však platí, pozitívnym príkladom bol práve prvý prezident SR Michal Kováč.
Nielenže ako prezident prišiel podporiť slovenských paralympionikov do nórskeho Lillehammeru počas zimných paralympijských hier v roku 1994 , ale paralympionikov podporoval aj po svojom odchode z najvyššej ústavnej funkcie. Napriek nepriaznivému zdravotnému stavu sa – spolu s manželkou Emíliou – zapojil do projektu „Na kolesách proti rakovine“, ktorý organizoval Slovenský paralympijský výbor.
Keď cieľ je cesta
Zo životného príbehu Michala Kováča sa môžeme veľa naučiť, je v ňom silné posolstvo. Ako odvážne niesť svoj kríž na ceste životom a nepoddať sa, neuhnúť od svojich slov, ideálov, cieľov. Hlavne, keď platí, že cesta je cieľ a cieľ je cesta. Pritom môže byť človek vo svojom jadre dobrý, pozitívny, láskavý a stačí, keď sa tieto vlastnosti prejavia.
Ak má človek v sebe múdrosť a silnejšie EQ ako IQ a žije podľa nej, iní ľudia prirodzene cítia jeho ľudskosť. Ak niekomu ublížime, nájdime v sebe odvahu
ospravedlniť sa ešte počas jeho života, pretože po jeho smrti je to už len prázdne gesto. Život vytvára prirodzenú autoritu a rešpekt, nepotrebuje reklamu, marketing a médiá. Človek je hodnotný už svojím bytím a pri budovaní sebavedomia sa nemusí spoliehať na vonkajšie veci. Dnes je to naopak, čo je znakom malosti človeka. Ten, kto má veľkého ducha, nemusí sám seba vyzdvihovať, naopak, môže podporovať druhých.
Ďakujeme, pán prezident Michal Kováč.
Česť Vašej pamiatke!