„Už je to naše!“ ozvalo sa skandovanie z tribúny a vzápätí aj priamo zo súťažného kurtu. Samuel Andrejčík sa sotva rozlúčil s pubertou a už prepisuje históriu. Mohutným „machatovským“ hlasom, súcim na čítanie rozprávok, si jednu z najkrajších napísal spolu s Michaelou Balcovou aj Róbertom Ďurkovičom. Stali sa paralympijskými víťazmi. „Už je to naše,“ kričal Samo z plných pľúc uväznených v posede na vozíku. V tej chvíli aj nežičlivé domáce publikum aj brazílski súperi uznanlivo prikyvovali.
Cestou do Ria sme sedeli v lietadle spolu so Samkovou maminou Ľudkou. Často odbiehala za synom, sediacim obďaleč, aby mu pomohla najesť sa, aby ho umyla, zakryla dekou. Starostlivosť rodiča v takýchto prípadoch nepozná hranice. Možno by uviazla v preplakaných nociach, keby Samo – aj napriek pokrúteným rukám, nevyvinutým kĺbom a zlému upnutiu svalov a šliach – od detstva nerozdával energiu a silu druhým. Pospomínali sme jeho operácie, liečenia, strádania ale aj túžby a sny. Pred štyrmi rokmi si poskladal puzzle Ria a ako obraz zavesil vo svojej izbe nad posteľ. Zaspával aj sa zobúdzal s pocitom, že sa do mesta pod Kristovou sochou chce dostať. „Po víťazstve na ME v roku 2013 v Guildorfe sa začala cesta kvalifikácií, na ktorej som už nemohol, zablúdiť. Cieľ bol jasný. Puzzle s Riom som mal stále na očiach. Štyri roky som za tým išiel a podarilo sa…“
Príbeh Michaely Balcovej s rovnakým zdravotným znevýhodnením je športovo ešte o dva roky kratší, než Samov. „Na pohľad sa boccia zdá jednoduchá, no ani pre zdravých nie je, keď si to vyskúšajú.“ Napriek tomu jej stačili dva roky tréningov, príprav a lúskania taktickej abecedy, aby sa dostala do tímu, ktorý získal pre Slovensko prvú a hneď zlatú medailu v boccii v histórii paralympijských hier. Po úvodnej prehre v skupine s Veľkou Britániou si všetci aj s trénerom pripomínali pokoru, s ktorou do Ria pricestovali. „Chceli sme postúpiť zo skupiny,“ priznali sa. Na to však museli ďalšie dve stretnutia vyhrať. Podarilo sa. Nad Hongkongom 4:1 a nad Portugalskom 8:4. Pričom pred záverečnou štvrtou hrou vyhrávali už 8:0. „Pustili im štyri body, v semifináke sa to nemôže stať,“ varoval tréner Martin Gabko. Ani sa nestalo. Andrejčík s Balcovou si ustrážili súperov z Thajska, ktorí až do semifinále pôsobili suverénne a s prehľadom ich „vygumovali“ 6:1. Verili si aj na finále, no iné je nastupovať s odhodlaním a iné ho aj naplniť. Tobôž proti domácej Brazílii, ktorá vyhrala kategóriu zdravotného znevýhodnenia (BC4) na dvoch predchádzajúcich PH.
„Za stavu 0:2 po prvej hre som trochu znervóznela,“ priznala Miška už po finále, ktoré začal lepšie súper. „Očakávali sme, že po svojom podaní si vybudujú náskok. Predsavzali sme si, že bude čo najmenší. Vedeli sme že ich chceme v našej smene natiahnuť úplne dozadu kurtu,“ odhalil taktiku Samuel Andrejčík. Vyrovnanie na 2:2 upokojilo a získanie bodu v tretej smene potešilo. „Teoreticky sme sa mohli pokúsiť bodovať aj dvoma bodmi, no bolo to také riskantné, že sme sa radšej poslednej lopty vzdali.“
Koncert nášho dua vygradoval v záverečnej hre. Tréner Gabko stískal zopnuté dlane pri prvom hode Mišky Balcovej. „Nevyšiel mi a som veľmi vďačná Samovi, že to zachránil. Vďaka jeho následnej lopte sme vyhrali.“ Samo nalepil svoju prvú loptu na „jacka“ a súpera dostal do problémov. „Po Samkovej famóznej lopte som už vedel, že je zlato na dosah,“ chrlil zo seba príval emócií tréner Martin Gabko. „Ak by ju aj Brazílčania odblokovali, nemali už čím ďalej hrať…“ Pri každom hode súpera bolo najmä Samovi telo pritesné. Išiel z kože vyskočiť, aj keď sa snažil držať nervy na uzde. Rovnako Róbert Ďurkovič, ktorý si odtrpel turnaj v pozícii tretieho hráča na „lavičke“: „Už som len počítal – ešte štyri, tri, dve, každú ich loptu som tlačil očami za našu líniu.“
… a potom to prišlo. Potvrdenie, že zlato je naše! „Do konca života budem na tieto chvíle spomínať,“ vraví Samo s rozžiarenými očami. V Miškiných sa objavujú slzy. Zďaleka nie je sama. Dojímavé chvíle, silné emócie a prívaly radosti uchvátia všetkých blízkych aj našu malú skupinku fanúšikov a novinárov. Intenzita objatí, tancovania, ba aj spievania v zákulisí haly Carioca sa v tých chvíľach vyrovnáva karnevalu samby. Na odovzdávanie medailí idú vo vláčiku. Snažia sa zakývať na všetky strany, no nevyvinuté kĺby im to dovolia len v náznakoch. Vezú si však zhmotnené sny. Dnes je to predsa naše!
„Nemám pocit, že by mi život niečo bral. Ja to vnímam od malička tak, že nežijem život s nevýhodami. Pre mňa to je skôr o tom, nájsť si inú cestu, ako vykonať niečo, čo by iní mohli tvrdiť, že nedokážem,“ hovorí ako z veľkej knihy najmladší paralympijský víťaz Samuel Andrečík. Vlastne je to pri jeho dvadsiatke trochu drzosť. Prísť po prvý raz na paralympiádu a zvíťaziť. „Veru je,“ smeje sa šťastne. A všetci vieme, že pre tieto emócie je krásne žiť…
Stano Ščepán