Je nás jedenásť (po prvom sústredení) | 02.11.2010 |
Keď som si pred sústredením kládol otázku, s akými výsledkami by som bol spokojný, odpovede boli zhruba takéto: aby všetci prihlásení naozaj prišli, aby väčšina z nich povedala, že chce pokračovať, aby na ľade ukázali chuť a vôľu, aby nám kriticky nehaprovalo technické zabezpečenie a aby sme odchádzali s pozitívnym a optimistickým pocitom. Všetko splnené! Napriek tomu, ako človek – ten večne nespokojný tvor – chcel by som viac.
Všetci, čo sme sa v Dolnom Kubíne stretli, sme mali v niečom premiéru. My organizátori, sme prvý krát v živote organizovali sledgehokejové sústredenie. Hráči prvýkrát sedeli na sánkach. Robili sme aj chyby. Niektoré trénerské postupy som na mieste musel meniť. Nie všetky sane sme dokázali pripraviť presne na mieru hokejistom. Potrebovali by sme rady niektorých odborníkov. Ukázalo sa, na čom musíme najviac pracovať, a čo by sme v budúcnosti potrebovali.
Niektorí chalani pravdepodobne odchádzali s pocitom nespokojnosti samých so sebou. Čakali od seba viac. Ja len dúfam, že ich to nestopne. Môže byť veľmi frustrujúce pozerať sa, ako sa okolo mňa na saniach ženie spoluhráč, ktorému to bohvie prečo ide oveľa lepšie. Niekedy je to zavinené aj objektívnymi vecami, ako napríklad zdravotným stavom. Svet je prosto taký. Niekto musí na dosiahnutie toho istého cieľa vyvinúť oveľa viac úsilia, ako druhí. A niekto ho nedosiahne nikdy, aj keby sa pokrájal. Nikto ale nevie, čo mu to úsilie prinesie a kam ho posunie. Prekážky sú predsa na to, aby sa prekonávali. Všetci , ktorí sa cez víkend ocitli na ľade, by o tom asi vedeli rozprávať.
viac na www.sledgehokej.sk