Lomcovanie emócií mu z tváre neodčítane. Peter Kinik si v priebehu tridsiatich minút prežil športový očistec aj vstup do lukostreleckého neba…
V Londýne pred štyrmi rokmi sedel zvädnutý, sklamaný, so závažím na jazyku. Po skvelej kvalifikácii pokazil štvrťfinále a všetky nádeje musel odsunúť do neurčita… „Nezvládol som atmosféru, psychický tlak. O štyri roky si to musím vynahradiť,“ tvrdil vtedy zaťato. Roky rokúce zažívam rôzne radostné emócie aj sklamania športovcov, no na rozhovor v Londýne si živo pamätám dodnes. Zo zlomeného človeka bez nôh vyvieralo nesmierne odhodlanie. Často berieme podobné vyhlásenia s rezervou, no v jeho prípade šiesty zmysel našepkával, že svoju šancu už po druhý raz nepustí.
„Mal som šestnásť a celý život pred sebou,“ odzbrojil nás pri spomienke na nešťastie v Matejovciach nad Hornádom, keď mu vlak odrezal nohy aj časť ľavej ruky. Prežil svoju smrť. „Mladícka hlúposť. Aj alkohol…“ Viac dopovedať nemusel. Kriesil telo, hlavu aj schopnosť žiť. Niekomu sa to nepodarí ani v bezvetrí problémov. Jemu áno. Aj napriek búrkam pochybností v duši. „Skúšal som športovú streľbu aj stolný tenis, no keď prišli do Kováčovej prezentovať lukostreľbu, chytilo ma to,“ načiera do minulosti. Vráťme sa však k paralympijskej ceste za bronzom.
V osemfinále si poradil som Španielom Manuelom Sanchezom Camusom. Hoci to po prvých dvoch trojšípových sadách vyzeralo na uterák. Prehrával o deväť bodov! 41-50… „Musel som si prestaviť mieridlá. Vietor fúkal inak ako na vedľajšej otvorenejšej ploche.“ Potom už začali padať aj desiatky a keď sa súper rozklepal, Kinik vyhral 120:113.
Vo štvrťfinále by však takýto súčet nestačil. „Povedal som si, že som neprecestoval tisícky kilometrov aby som tak rýchlo skončil.“ Korejčan Dong-Sub Koo začal aj končil majstrovsky, no v druhej a tretej sade mu Kinik utiekol o šesť bodov a po výsledku 127:125 už vhupol do najsilnejšej štvorky. V semifinále však narazil na majstra sveta, paralympijského víťaza z Pekingu a strieborného z Londýna Čecha Daniela Drahoninského. „Veril som si, som jediný, s kým mal negatívnu zápasovú bilanciu.“ Lenže súboj ako na hojdačke prehral. Pred záverečnou trojšípovou sadou mal Kinik ešte sľubný náskok štyroch bodov. Prehral ju o sedem – celkovo 125:128.
„Ešte je mladý, všetko má pred sebou. S jeho potenciálom môže ešte dlho vyhrávať,“ reagoval reprezentačný tréner Vladimír Majerčák. Sám bol v tranze a pri poslednom šípe mu zabudol odpočítavať ubiehajúci čas. „Daroval som mu striebornú medailu,“ stískal zuby náš reprezentant naštartovaný, že v súboji o bronz už takú chybu nezopakuje. Lukostreľba je podľa neho možno až z osemdesiatich percent záležitosťou hlavy a pevných nervov. Proti Nemcovi Uwe Herterovi už strieľal z luku bezchybne a drámu nepripustil. Zvíťazil 133:125 a radostne mával našej skupinke, ktorá ho povzbudzovala z tribúny.
„Vždy, keď som vypustil chybný šíp, pozrel som sa na sochu Krista nad mestom. Dnes bol po celý čas v oblakoch, no až na zaváhanie v koncovke semifinále ma strážil, aj keď som ho nevidel,“ usmial sa s veľkou bronzovou medailou na krku. Navždy bude dôkazom, že dokázal otočiť svoje súradnice života k pevným bodom, ktoré dosiahnu len tí najsilnejší.
Stano Ščepán