Martin pochádza z malej dedinky Obišovce, ktorá sa nachádza na polceste medzi Košicami a Prešovom, neďaleko Kysaku. Vyučil sa na Strednom odbornom učilišti strojníckom v Košiciach za opravára strojov a zariadení a pracoval v odvetví automobilizmu navrhoval štúdie áut a podľa nich aj autá upravoval. V Košiciach mal firmu, kde pod jednou strechou našli zákazníci komplexnú predajňu, autoservis, pneuservis aj tunningovú dieľňu. Práca i zábavka hodná veľkého chlapa. „Presne tak. Živil som sa svojim koníčkom, čo sa málokomu podarí a bolo to moje najkrajšie obdobie“. V istom čase bol v Košiciach dokonca jediný, kto poskytoval takéto komplexné služby.
Lietal nad motorkou
Čo sa týka športových koreňov v rodine, tie vraj nenachádza. Ale o sebe hovorí, že odjakživa disponoval športovým a súťažným duchom. Minimálne, čo sa motorizmu týka. Jazdil na Slovensku automobilovú rely a zároveň aj súťaže pre nelicenčných jazdcov v motokrose. Toto hobby sa mu napokon stalo osudným. Dátum 4. júla 2005 zostane natrvalo zapísaný v jeho životnom kalendári. „Vybral som sa na tréning na motokrosovú trať v Prešove. Tréning prebiehal úplne v pohode a po krátkom oddychu som si povedal, že si dám ešte posledné dve kolá. Hneď v prvom som pred jedným zo skokov dostal kŕče do rúk, nedokázal som ubrať a nabral som vysokú rýchlosť. Vo vzduchu mi kŕče povolili, motorka mi však ušla a ja som z výšky troch vážnom telesnom znevýhodnení. „K stolnému tenisu som sa dostal vďaka Jankovi Riapošovi, ale nebol to šport, ktorý som chcel robiť ako prvý. Môjmu motorkárskému naturelu bol najbližší handbike. Predsa len, športovať na ceste a za stolom je rozdiel.“
Na úvod samé prehry
Ale doma sa tento jeho zámer nestretol s pochopením priateľky, s ktorou vtedy tvoril pár. Vážil si, ako mu spolu s jeho rodičmi pomáhala počas prvého ťažkého roku, keď sa musel adaptovať na vozík, a tak radšej poslúchol. Asi sa to príliš spájalo s negatívnymi spomienkami na udalosť, ktorá sa udiala na prešovskej trati… Bolo rozhodnuté vyhrala biela celuloidová loptička a zelený stôl (medzitým sa už zmenili aj farby stolnotenisového náradia…). Všeobecne sa hovorí, že na prvý súťažný zážitok človek nezabúda. Platí to aj o Martinovi. „Bolo to v Piešťanoch a prehral som všetky zápasy. Ale pochopil som, že keď chcem byť v tomto športe úspešný, tak má čaká dlhá a veľmi ťažká cesta.“ Oveľa lepšie to už bolo s prvým významným podujatím v zahraničí, ktorým bol európsky šampionát 2009 v talianskom Janove. „Navždy bude u mňa spojený s prvou zlatou medailou v súťaži tímov a jednou krásnou čiernovlasou talianskou policajtkou.“ Táto poznámka nemôže zostať bez vysvetlenia, najmä pre lačné mužské uši. „Bol som prvýkrát na vozíku v zahraničí. Išiel som si pozrieť do prístavu lode a nejak som nevedel trafiť naspäť. Tak som oslovil spomínanú dámu v uniforme a tá ma na moje prekvapenie odprevadila až na hlavnú triedu, kde mi ukázala, kadiaľ sa dostanem do haly. Väčšinu cesty ma dokonca tlačila…,“ dodáva aj po rokoch s úsmevom.
Prečítajte si celý článok o Martinovi v našom Paralympionikovi na strane 6.